Help Me!

Bláznovstvo

Zayn POV

Vyšiel som z lesa a nasadol na motorku. Nedával som si prilbu, naštartoval som a chystal sa domov. Celou cestou mi do tváre udieral studený vietor. Od toho ma začali štípať slzy a vyleteli von. Na miesto toho aby som išiel domov ako som plánoval odbočil som a zastavil pred barom. Zobral som kľúče a vošiel dnu. Objednal som si niečo tvrdé a vypil to naraz. Zopakoval som to 5 krát ak nie viac.

„Prečo si smutný?“ objavila sa vedľa mňa blondína. Prečo práve blondína?

„Daj mi pokoj.“ Otočil som sa ku nej.

„Môžem ťa utešiť ak chceš.“ Pošepkala mi provokačne a zahryzla mi do ucha. Dosť ma to nabudilo.  Chytil som ju za zadok a pritiahol ku sebe. Usmiala sa na mňa. Pomaly sa ku mne približovala. Bola kúsok odo mňa keď mi zazvonil mobil.  Odsotil som ju a vytiahol mobil.

„No!“ povedal som nad opitým hlasom.

„Zayn. Je s tebou Ellie?“ ozvala sa Cheryl.

„Čo? Nie.“  Postavil som sa.

„Mal by si prísť domov.“  V jej hlase bolo počuť naliehavosť. Položil som to.

Zaplatil som a vypadol. Nasadol som na motorku a naštartoval. Dúfam že neutiekla. Nemohla. Nech sa vrátim. Potrebujem ju!

Išiel som moc rýchlo. Rýchlejšie ako v obvykle. Ponáhľal som sa tak že som prešiel na červenú. Neskoro som si všimol že z druhej strany ide nákladné auto. Išlo rýchlo a ja som do dostal rovno do tela. Šúchal som sa po zemi a lapal po dychu. Bolel ma celý človek. Najmä hlava. Zavrel som oči lebo som bol unavený.

„Zayn...“ počul som iba moje meno a nič viac lebo som zaspal.

Ellie POV

Trčali sme v zápche asi hodinu. Konečne sa to pohlo. Pred nami išlo nákladné auto ktoré sa rozbehlo a Harry ho nasledoval.  Niečo mu muselo vojsť do cesty lebo zabrzdil a my sme skoro nabúrali do neho. Ľudia začali vystupovať. Bola som zvedavá tak som vystúpila aj ja.

„Ellie, čakaj.“ Pribehol ku mne Harry. Pri vozidle som zbadala motorku.

„Takú má aj Zayn.“ Poznamenal Harry. Začala som sa triasť lebo mal pravdu. Rozbehla som sa dopredu a predierala sa ľuďmi.  

„Zayn“ skríkla so a utekala ku nemu. Kľakla som si a zobrala jeho tvár do rúk a položila na kolená.

„Volal už niekto záchranku?“ počula som Harryho.  Rozplakala som sa a slzy mu padali na tvár. Pomaly sa mu dvíhal hrudník a znova klesal.  

„Vráť sa.“ Stisla som mu ruku.

„Nikde som neodišiel.“ Stisk mi opätoval. Doširoka som sa usmiala. Mal zatvorené oči ale reagoval a to bolo hlavné.

Záchranka prišla hneď. Naložili ho do sanitky a mi s Harrym sme išli za nimi autom.

„Ty plačeš?“  opýtal sa prekvapený Harry.

„Áno. Zľakla som sa. Iba preto.“ Utrela som si ich a pozerala von oknom. Už sme nič nehovorili. Zastavili sme pred nemocnicou a išli dnu.

Čakali sme asi 30 minút keď vyšiel doktor.

„Mal veľké šťastie. Nemal prilbu, bol pripitý a išiel veľmi rýchlo. Má pár škrabancov a modrín. Ak bude mať doma pokoj môžete ho zobrať.“ Povedal stručne.

„Samozrejme.“ Povedal Harry.

„Dobre. Nech leží aspoň dva týždne v posteli a nikam nechodí. Potom príďte na kontrolu.“  Pozrel na mňa.

„Iste.“ Prikývla som.  čakali sme kým nevyšiel. Mal potrhané veci ako keby ho potrhali psy. Harry ho pridržiaval. Nenápadne mi chytil ruku a silno stisol. Teraz som neprotestovala.

Vošli sme do vili a Cheryl na nás vybehla s kopou otázok.  Harry ostal dole so Cheryl kým ja som zatiaľ pomohla  Zaynovi hore do izby. Dala som na bok prikrývku, sadol si.

„Potrebuješ pomoc?“  pozrela som na neho. Pokrútil hlavou že nie. Snažil sa dať dole tričko ale pri každom pohybe zakňučal od bolesti.

„Ukáž.“  Chytila som tričko. Ako som mu ho dávala dole dotýkala som sa jeho tela. na pokožke som mala viditeľné zimomriavky.  V bruchu mi vibrovali signály.

Zdvihol ruky a ja som ho prevliekla cez hlavu. Mal na sebe obväzy alebo náplasti.

„Si poriadne dokaličený.“ Zasmiala som sa.

„Prečo sa smeješ?“ zamračil sa.

„Opitý a jazdiť na motorke? Si normálny?“ nadvihla som obočie a sťahovala mu nohavice.

„Ponáhľal som sa.“ Povedal rýchlo.  Zo skrine som mu vytiahla tričko. Okrem riflí tu nemal nič.

„Nemáš žiadne tepláky?“ otočila som sa ku nemu.

„Nie. Na čo?“ mykol plecom a ľahol si. Skovala som aj to tričko. Prikryla som ho a zobrala veci.

„Potrebuješ niečo?“ zastavila som pri dverách.

„Nie.“ Otočil hlavu na bok. Vzdychla som si a odišla. Veci som vyhodila a išla naspäť hore. Zastavila som pred jeho dverami o ktoré som sa oprela.

Mohlo sa mu všeličo stať. Bála som sa o neho. Bála som sa že ho stratím. Ale nesmiem to povedať nahlas. Ak by som to povedala pocítil by víťazstvo a to nechcem. Možno sa to časom stratí.

Vošla som do svojej izby a ľahla na posteľ. Vyskočil ku mne Špunt ktorý mi pripomenul Harryho. Čo to malo znamenať? Správala som sa ku nemu ako keby som ho poznala od malička. Opantal ma? To nedáva zmysel. Dvaja muži v mojej hlave. Mám sa priznať? Aj on ma priťahuje. Kučeravé vlasy, zelené oči a jamky pri každom úsmeve? Vražedné kombinácia. Ale nie, určite nie. On v mojej hlave? Určite nie. To by som sa už mohla rovno prirovnať ku bláznovi.  Harry, Zayn a ja.  Blázinec.

Čítala som knihu čo som našla ale veľkú pozornosť som tomu nevenovala.  Stále som myslela na nich.  Je to ako bermudský trojuholník.  Proste ma okúzlil. Zhodla som sa na tom že som čistý blázon. Jeden v mojom srdci a druhý v hlave. Môžem poslať  žiadosť do blázinca lebo tam patrím.

Pocítila som hlad tak som zišla dolu.  Otvorila som chladničku a vytiahla jogurt. Zobrala som si lyžičku a sadla si za stôl. Otvorila som ho a začala jesť. Bol jahodový. Vyhodila som kelimok a prichystala niečo Zaynovi. Hrianky so zeleninou a ku tomu čaj by nemusel odmietnuť. Dala som to na tácku ktorú som hľadala 10 minút. Zobrala som to a opatrne išla hore.  Lakťom som otvorila kľučku od dvier. položila som to na stolík vedľa postele. Bol ku mne otočený chrbtom a spal. Ak ho zobudím možno bude hundrať. Ak nie vychladnú hrianky a potom mi ich môže hodiť jedine do hlavy. Asi zvolím tu druhú variantúru. Nechcem aby bol na mňa nahnevaný.  Potichu som prešla ku dverách.

„Prečo odchádzaš?“ otočil sa ku mne a usmial sa.

„J-ja, myslela som si že  spíš.“ Pozrela som na neho.

„To si pripravila pre mňa?“ posadil sa čím sykol od bolesti.

„Pomaly. A áno.“ Podišla som ku nemu. Snažil sa dať na bok ale nemohol.

„Sadni si.“ Odsunul nohy.  Tácku som položila ku nemu a sadla si.

Kým jedol pozerala som na svoje špičky.

„A toto sa ti nepáči?“ povedal. Zdvihla som hlavu lebo som nepochopila.

„Prosím?“ zamračila som sa.

„Či sa ti nepáči toto. Rozprávať sa.“ Pousmial sa a napil sa.

„No, vieš ak mi nepripomenieš minulosť možno aj áno.“ Opäť som sklonila hlavu.

„Ja som sa nepýtal na minulosť. Myslím prítomnosť. Aj keď som zažil pekné obdobie. Nevracajme sa ku tomu a nemusíme sa hádať.“ Chcel sa dať na bok tácku ale ja som ho predbehla. Bola som nad ním naklonená a pozerala som sa mu do očí.

„Skúsim to.“ Zažmurkala som a odtiahla sa.

„Ostaneš? Nudím sa.“ Pozeral nádejne.

„Odnesiem to a prídem.“ Usmiala som sa.

Zišla som dole a umyla to. Uložila som to na svoje miesto a išla hore. V obývačke ma stopol Harry.

„Ellie. Nechceš si aj zajtra vyraziť?“ usmial sa. Nerob to!

„No, neviem. Ešte uvidím.“ Pousmiala som sa.  Vyletela som hore. Zobrala som špunta a išla ku Zaynovi. Usmial sa na mňa a ja na neho.

„Sadni si tu.“ Ukázal na druhú polku postele. Prešla som okolo postele a posadila sa. Pustila som Špunta a ten išiel ku Zaynovi. Začal ho škriabkať.

„Myslím že iné meno ako Špunt sa mu nehodí“ pozrel na mňa.

„Myslím že áno.“ Prikývla som.

Mám sa ho opýtať na všetky tie otázky keď je pokojný. Neviem. Čo ak bude chcieť aby som odišla a pusti ma lebo vie kto som. za 2 týždne som uvažovala po nociach. Ostanem tu, chýba mi rodina. Odídem bude mi chýbať on a teraz už aj Harry. Prečo aj on?! Čo škola? Úprimne už ma prestala baviť. Minule som tam volala že na to nemám čas a musím štúdium ukončiť. Bola to len zámienka na stretávky s ním.

„Zayn?“ 

„Áno Ellie?“

„Mohla by som zavolať bratom? Budem pri tebe len ich chcem počuť.“ Pozrela som na neho a dúfala že povie áno.

„Chýbajú ti však?“ uhol pohľadom.

„Veľmi.“ Pozrela som na jeho ruky ako sa triasli.

Zobral mobil zo stolíka a podal mi ho.

„Nie dlho!“ odsekol. S pamäti som vytočila Ianove číslo a čakala kým nezdvihne.

„Áno?“ začula som jeho hlas a hneď som sa upokojila.

„Ian.“ Šepla som.

„ELLIE!“ skríkol. Nevedela som posúdiť či od šťastia alebo od hnevu.

„Ako sa máš?“ povedala som napäto.

„Pýtaš sa? Vážne? Emily! Odišla si, nepočúvla si ma. Mohol som ťa zachrániť ale ty nie! Si tvrdohlavá. Nepočúvaš ma!“ bolo to jasné je nahnevaný. Nečudujem sa ale bolí to.

„Ian. Mrzí ma to. Ale nemohla som sa prizerať. Zabili by ťa.“ Bolo mi jedno že to počuje Zayn. Je to pravda tak prečo. Pozrela som na neho. Sklonil hlavu.

„Tak ako je silný on som aj ja! Emily. Prečo?“

„Emily mi hovoríš keď si na mňa nahnevaný moc. A to sa stalo len raz za život a teraz druhý.“ Ignorovala som jeho otázku. 

„Uhádla si. Som. nemala si to robiť.“ Zhúkol.

„Môžeš mi dať Erica?“ pošepkala som.

„Ellie.“ Ozval sa Eric. „Si v poriadku?“ opýtal sa.

„Áno som. Je to tu v pohode.“ Opäť som pozrela na Zayn. Venoval sa Špuntovi.

„Prepáč to Ianovi.“

„Chápem ale nemusel na mňa vybehnúť. Mrzí ma to. Ja len....“

„Ja viem. Chápem ťa. Vydrž to ako dlho bude treba. Čoskoro sa vidíme.“

„Iste. Pozdrav Stevana a ešte raz povedz Ianovi že ma to mrzí.“  Zložila som a hneď som sa rozplakala. Mobil som hodila na posteľ a utekala do izby.

Ak by som ku nemu nič necítila utiekla by som hneď a zaraz. Bojovala by som za svoj a za ostatné životy len aby zlyhal. Avšak, je to on. Nemôžem. Nemôžem keď ku nemu niečo cítim. Láska a nenávisť ku jednému človeku. Nikdy som si nemyslela že sa budem musieť báť muža ktorého milujem a bojovať o život a za to ho nenávidieť. 

NEW?? Páči?? Vyjadrite sa.. Dnes večer pridám pravdepodobne ešte jednu časť ;) 

HOPU U LIKE IT ♥