Help Me!

Nedokážem to!

Ellie POV

V jednom dome a za dva dni sme sa nevideli ani raz. Zobral to vážne čo som mu povedala.  Potvrdil len to čo si myslím. Nebolo to nič iné len HRA.  Preobliekla som sa do overala čo som našla a vyšla na chodbu. Akurát vyšiel aj Zayn. Prečo na neho myslím. Vždy sa mi stane že sa s ním aj stretnem.  

„A-ahoj.“ Pozrel bokom.

„Ahoj.“ Pozrela som sa na nohy.  Jeho ruka ma potiahla za lakeť do jeho izby. Zavrel dvere a oprel ma o ne.

„Je to tak ľahké pre teba?“  pozeral na mňa tými jeho očami ktoré tak milujem.

„Čo myslíš?“ zamračila som sa.

„Ja to nedokážem! Ako mám na teba zabudnúť keď si tu?!“ oprel čelo o to moje.

Ellie schop sa. Opäť ťa chce dostať a hrať sa s tebou.  Opäť ma premohlo srdce a verím mu aj keď ma zradilo.

„Nedokážem to.“  Zopakovala som po ňom.  Usmial sa.

„Ale musím.“ Pozrela som na jeho pery na ktorých už nebol úsmev. „Nerob  mi to ťažšie.“ Pošepkala som.  trošku sa vzdialil ale svoje ruky mal stále na mojich bokoch.

„Ale nie som si istá že to nie je tvoja ďalšia hra!“ nadýchla som sa.

„Máš pravdu. Zabudnem.“ Pustil ma.  Preglgla som na prázdno a slová ktoré teraz povedal mi zneli v hlave stále dookola.  Ranila som ho? To určite nie, snaží sa ma dostať ale ja to neurobím.  Toto všetko sú signály s hlavy. A srdce? Ťahá ma ku nemu. Chcem ho objať a znova zažiť ten pocit keď som s ním. Prečo som si neviem vybrať správne? Raz srdce a potom hlava? Som zmätená! Nenávidím keď musím sa rozhodovať nad vecami ktoré si kedysi rozumeli.  

****

„Celý týždeň som tu zatvorená ako zviera. Ani do školy nemôžem ísť! Nemôžem sa ísť aspoň prejsť?!“ kričala som na neho. Ani neviem kde sa to vo mne berie. Ešte som nikdy nekričala ako teraz.

„Je mi to jedno. Nepôjdeš nikde .A volal som ťa von ty si nechcela. Teraz sa sťažuješ!“ buchol do stola a tiež kričal.

„S tebou nepôjdem nikde.“ Odfrkla som.

„Prečo?“ podišiel ku mne. 

„Ako by som mohla.“  Otočila som sa mu chrbtom.

„Ale vtedy si išla.“ bol na mne nalepený.

„Vtedy som nevedela že si vrah.“ Otočila som sa ku nemu.  Ostal ticho. Pokrútila som hlavou a odišla do izby.

„Ešte som nedohovoril.“ Vošiel dnu.

„Neučili ťa klopať?“ zamračila som sa.

„Nikomu nepovieš že sa poznáme už dlhšie!“ 

„A komu sa s tým mám chváliť? Neboj sa!“ sadla som si na posteľ.

„Aby si to neskomplikovala. Keď to nebude nik vedieť a nebudeme sa o tom baviť tak rýchlejšie zabudnem!“  pomaly sa otočil a odišiel. V okamihu ako zavrel dvere prišli slzy. Sadla som si na podlahu a plakala ako pred troma týždňami keď ma pobozkal.  Robí mu to dobre sa so mnou  hrať? Raz mi povie že nechce zabudnúť, potom že to bude najlepšie a teraz je tom presvedčený že to chce.  Nevyznám sa v ňom.  Vážne som bola šťastnejšia keď som nevedela kto je.  chce aby som ja žobronila ale neurobím to.

Poobzerala som sa po izbe ale nikde nebol Špunt. Postavila som sa a vyšla z izby. Utrela som si slzy ako som išla dole po schodoch. Nikde som ho nenašla. Prešla som každú izbu ale nič. Vyšla som znova hore  a tiež prezerala každú izbu.  Kde môže byť?

„Poď.“ Započula som Harryho. Vyšiel hore a za ním bol Špunt.

„Ahoj.  Už sme tu.“ Usmial sa.

„Už? Ako si ho mohol zobrať bez môjho dovolenia?“  zhúkla som.

„Ale veď ráno som bol za tebou a dovolila si mi to.“  Zamračil sa.

„Nevymýšľaj si.“ Sotila som ho.

„Bol som u teba ráno v izbe.  Opýtal som sa ťa či môžem zobrať Špunta na prechádzku.  Povedala si áno.“ Povedal to na jeden nádych. Zamyslela som sa. Na nič si nespomínam

„Bol si za mnou ráno keď som ešte spala?“ pozrela som znovu  na neho. Prikývol.

„Tak sa nečuduj že si to nepamätám.“ Usmiala som sa. „Prepáč. Ale ďakujem aspoň on tu nie je zapretý.“  Pohladkala som ho.

„Ale nemusíš. Stačí povedať a ja s tebou pôjdem.“ Doširoka sa usmial.

„Zayn.“ Povedala som a zachvela sa pri tom.

„Neboj sa vybavím to s ním.“  Mávol rukou.

„Dobre.“ Postavila som sa.

Zišli sme dole a sadli si na terasu.  Sadla som si do kresla. Pripadá mi ako Zayn. Je tak milý ako on. Ale keď po mňa prišiel vysmieval sa mi rovno do tváre keď Niall mieril na Erica. Sú tak náladový? Je to ich povaha? Aký sú potom ostatný?  Sklonila som hlavu a pozerala sa na moje ruky. Celý čas bolo ticho. Zamyslela som sa. Zdvihla som hlavu a už tu nebol. Zamračila som sa a išla dnu. Zobrala som si jablko a sadla si za stôl.

„Takže so mnou nejdeš nikde ale s Harrym áno. On je tak isto vrah!“ dnu vošiel Zayn.

„Áno je. No, neskrýva to a nehrá sa na niekoho kto nie je.“  Pozrela som na neho. 

„Ide ti len o to? Že som ti nepovedal pravdu?“ sadol si.

„Možno.“  Zahryzla som do jablka. Zamračil sa.

„Zhnusil sa mi už len preto lebo si sa so mnou zahrával.“ Postavila som sa od stola a chcela odísť ale chytil ma za lakeť ako za každým a otočil ku sebe.

„Od teraz sa budeme len hádať? Baví ťa to?“  povedal pokojne.

„Páči sa mi to. A nezvykaj si že ma za každým zastavíš keď budem chcieť odísť.“ Vytrhla som ruku z jeho zovretia a išla do izby.

Zayn POV

Budem sa stým musieť proste zmieriť. Len hádky? Naozaj? Aj keď to nebude ako predtým nechcem sa kvôli každej debiline hádať. Chcem sa občas len pokojne porozprávať.

Prečo sa jej vnucujem? Som normálny? To nie som ja! Musím sa spamätať! Nesmiem ja jej podlizovať a prosiť, nie! Som Zayn Malik, toto sa už nikdy nesmie stať. City musia ísť teraz bokom a správať sa tak ako musím. Chce hádky? Fajn, ako chce. Ale kým budem ako pred tým musím ísť na jedno miesto.  Tam kde som bol s ňou.

Zobral som kľúče, vošiel do garáže. Naštartoval som motorku a vyštartoval. 

Ellie POV

Počula som motorku. Pozrela som von oknom. Bol tam Zayn a niekde odišiel. Vyšla som z izby a prezrela celý dom. Bol prázdny. Všetci odišli? Mám šancu. Obula som sa a zobrala Špunta. Otvorila som dvere. Takže nemám šancu. Pustila som špunta a utekala do obývačky. Keď sa otvorili dvere zakričala som:

„Harry?“ pretvarovala som sa že ho hľadám.

„Áno?“ vošiel dnu.

„Oh. A ja ťa hľadám po celom dome.“ Usmiala som sa.

„Potrebuješ niečo?“  usmial sa.

„Chcela by som ísť na prechádzku.“ Zahryzla som si do spodnej pery.

„A kde by si chcela ísť?“ položil veci na stolík.

„Chce sa ti chodiť?“ podišla som ku nemu.

„Nie.“ Chcel si sadnúť.

„Je mi to jedno.“ Chytila som ho za ruku a potiahla.

„Kam chceš ísť?“ spýtal sa na ceste.

„Zábavný park. Veď vieš kolotoče a tak..“ zasmiala som sa.  Pozerala som na neho ako pretočil očami.  „Bude to zábava.“ Chytila som ho za ruku. Držala som ho celou cestou. 

Pri pokladni sme si kúpili lístky a išli od kraja.

„No tak dávaj pozor.“ Povedala som keď do mňa znova nabúral. Boli sme na autíčkach. Je to zábava.

„Naposledy som na tom jazdil keď som mal 12.“ Vyplazil mi jazyk a pokračoval. Zasmiala som sa a úder som mu vrátila zozadu. 

Potom sme išli na húsenkovú dráhu až nakoniec išla strašidelná jazda. Pritúlila som sa ku Harrymu čo najbližšie.

„Bojíš sa a aj tak si tu chcela ísť.“ Pozrel na mňa.

„Nebojím.“ Odsunula som sa. „Skôr som myslela na teba.“ Zažgerila som sa. Keď sa to spustilo čakala som na prvý šok.  Ako prvé na mňa skočila kostra.

„Dobre. Možno sa bojím. Trošku.“ Pritisla som sa ku nemu. Začal sa smiať ale keď pred nás skočil škaredý ujko s motorovou pílkou už mu to jedno nebolo. Vyzeral ako skutočný. Teraz som sa zasmiala ja.

Jedli sme cukrovú vatu a sedeli na lavičke. Aké by to bolo so Zaynom? Prečo musím na neho myslieť. Som tu s Harrym a myslím na neho. Prečo?  Bolo by to také isté?  Neviem nájsť odpoveď na otázky ktoré mám v hlave. Stále ich pribúda a všetky patria jemu.  Hádať sa s ním? Bude ma to bolieť, nerozprávať sa s ním o veciach ktoré ma nezaujímajú bolo lepšie ako toto. Aj tak si myslím že to bude lepšie ako by som s ním nebola vôbec. Budem s ním či to bude hádkaje to jedno hlavne že budem pri ňom. Hlavná otázka ktorú nechápem. Ako môžem nenávidieť človeka ktorého zároveň milujem. 

NEW :D :D Dnes ďalšia. Myslím že zajtra tiež dám dve časti. Chcem už pridávať nové časti. Takže možno aj pozajtra budú dve ;) Venované pre všetkých čitateľov tohto príbehu a ešte raz špeciálne pre Lucku :* Prosím o komentáre.Vyjadrite sa ku časti. 

HOPE U LIKE IT ♥

Love ya!

Remember Me? 25. časť

25 časť

Počúvala som pri tom Summer Love a celkom sa mi to ku tomu hodilo. Pustite si ju aj vy. Klikni tu! Prosím okomentujte po prečítaní čo si myslíte. 

HOPE U LIKE IT ♥

Objavili sa na internete novinky že chalani sa už vrátili do Londýna. Kufre už mám zbalené týždeň. Dnes mi letí lietadlo. Všetky veci mám už pobalené takže to budem musieť vydržať v šortkách. Biely top a na to mikinu. Biele tenisky. Cez plece som dala čiernu tašku v ktorej som mala súkromné veci. Vlasy som nechala rozpustené. Na oči som dala okuliare. Zobrala som do ruky kufor a išla dole. S rodičmi a aj s Dylanom so strávila čo najviac času. Mama a otec boli v obývačke.

„Mami, oci?“ otočili sa a keď mi videli ten kufor nerozumeli. „Idem do Londýna.“ Krúžila som chodidlom po podlahe.

„Ale Gabriella. Prečo?“ postavila sa mama.

„Musím. Nebudem tam dlho.... dúfam..Musím si niečo zariadiť.“ Pozrela som na ňu a potom na otca.

„Nie ty nemôžeš odísť.. tvoj..“

„Tvojim kamarátom budeš chýbať a aj nám.“ Prerušil mamu otec. Naozaj chcela povedať to? Vymenili si pohľady. Nepáčilo sa mi to.

„Vráť sa zdravá.“ Objal ma silno otec.

„Budeš mi chýbať.“ Mame ako vždy vyleteli slzy.

„Neplač mami lebo budem aj ja.“ Pohladkala som ju po chrbte. keď som sa odtiahla utrela som jej slzy.

„Máš kde bývať?“ opýtal sa otec.

„Nebojte sa o mňa. Všetko je zariadené.“ Klamala som. neviem kde pôjdem. Po ceste musím niečo vymyslieť.

„Tak dobre.“ Prikývli.

Odprevadili ma ku dverám. Ešte že ma nechceli odviezť na letisko. Tam by som už určite plakala. Čakal ma tam už taxík čo som si zavolala. Nastúpila som dnu. Išli sme okolo Dylanovho domu. Včera som s ním bola celý deň. Myslím že som sa s ním poriadne rozlúčila aj keď o tom nevedel. Ten chlapec mi bude skutočne chýbať. To teplo. Slnko, pláž, party. Proste celé Miami 

***

Celú cestu som pozerala von oknom. Najhoršie bolo že som neudržala slzy.. nie preto že nie som doma. ale preto neho. Už nechcem kvôli nemu plakať už nie. Chcem zabudnúť na neho a aj na tu lásku. Nechcem ho milovať. Nechcem!

Lietadlo pristálo. Vyzdvihla som si kufor a vošla do haly. Všetci sa zvítavali. Dala som si okuliare aby nebolo vidno opuchnuté oči. Bolo mi jedno že nesvieti slnko. Sadla som si na sedačku ku oknu. Bolo zamračené. Vypadalo že bude pršať. Vytiahla som mobil a zapla ho. Ako prvé som vytočila Harryho číslo.

„Hviezda?“ ozval sa Prekvapene.

„Harry, mohol by si po mňa prísť na letisko?“ pozerala som sa naokolo.

„Si v Londýne?“

„Áno.“ Sklonila som hlavu.

„Na akom letisku si?“

„Letisko Gatwick.“

„Hneď som tam. ostaň tam kde si.“ Zložila som. mobil som dala do čiernej tašky a čakala.

Pozerala som von oknom. Už aj začalo pršať. Prstami som klepkala o kolená. Letisko sa vyprázdnilo ale o pár sekúnd bolo opäť plné. Ľudia prichádza a odchádzali ako na bežiacom páse.

„Hviezda.“ Počula som za mnou Harryho.

Postavila som sa a utekala ku nemu. Vletela som mu do náručia a silno stisla. On ma uväznil v jeho objatí. Rozplakala som sa ešte viac pri spomienke že spal s ňou. Ale to že to nevie on, žije v klamstve. Poviem mu to. Musí to vedieť.

„Tak poď.“ Pošúchal ma po chrbte. Zobral mi kufor. Vyšli sme do studeného prevlhnutého počasia. Nastúpili sme do auta. Schúlila som sa do klbka. Nevedela som kde sme.

***

„Prečo si tu?“ opýtal sa keď sme boli u neho v byte. Sadli sme si na bielu sedačku. Bola mi zima. Harry mi dal deku. Dala som dole okuliare.

„Chcem aby si vedel prečo sa s tebou rozišla .... Nicol.“ Hnusilo sa mi to meno vysloviť.

„Že vraj miluje iného.“ Pozrel pred seba.

„Aj. Vieš kto to je?..... Niall. A prečo bol taký čudný na koncerte a prečo ťa ona opustila. Lebo spolu spali.“ Znova som sa rozplakala.

„A..ko? Č.. čože?“

„Bola za mnou. sama sa mi priznala. Povedala že ho miluje. Preto bola s tebou.“ Hlavu som dala do dlaní.

„Takže klamala. A potom...ma využila... a on ma zradil.. a aj teba.... panebože!!“ jeho chrapľavý hlas sa vytrácal a triasol sa. Pozrel na mňa a ja na neho. Silno ma objal a ja tiež. „Keď s ním budem tak...“ nechty som zaryla do jeho chrbta.

„Za jedno im len ďakujem...“ odtiahla som sa. „Už nie som dievča čo vidí svet ružovým.“ Utrela som si slzy.

„Ako mohli. Ja so jej veril. Myslel som si že som našiel niekoho kto ma má naozaj rád. Že s ním bude veľmi dlho. Mal som ju veľmi rád.“ Pozrel na mňa.

„To si nebol sám.“ Oprela som hlavu o jeho plece. „Mohla by som tu ostať kým si niečo nenájdem?“

„Nič si nemusíš hľadať. Ostaneš pri mne.“ Stisol ma.

„Ďakujem.“ Pošepkala som.

„Ja ďakujem.“ Položil si hlavu na moju.

***

„Dobré ráno.“ Pozdravil Harry keď som vošla do kuchyne.

„Dobré ráno.“ Pousmiala som sa.

„Čo podnikneme? Konečne mám voľno.“ Usmial sa.

„Ja neviem. Chcela by som najprv vidieť chalanov. Ak ti to nevadí.“ Sadla som si vedľa neho.

„Iste. Budú radi.“ Podal mi tanier s pečivom a kakaom.

„Chcem vidieť aj Nialla. Chcem mu všetko povedať. Nech to už zo mňa opadne.“ Zahryzla som do šišky.

„Ak to chceš.“

Po dojedení som to poupratovala. Išla som do izby v ktorej teraz bývam. Včera som sa stihla aj vybaliť a Harry ma medzi tým trochu rozveselil.

Obliekla som si čierne džiny. Biele tričko. Vošla som do kúpeľne. Umyla som si zuby. Učesala vlasy a nechala ich rozpustené. Na vrch som dala rifľovú bundu a na hlavu žltú šiltovku. Obula som biele botasky. Zobrala som mobil a išla do obývačky. Harry ma už tam čakal.

***

„Chcem byť s nim sama. Odvedieš chalanov potom preč?“ otočila som sa ku nemu.

„Si si istá?“ nepozrel na mňa lebo sa venoval ceste.

„Určite.“ Prikývla som.

„Tak fajn. Všetci nás čakajú  vo vile.“ Pousmial sa.

Išli sme dosť dlho. Vyzerá to že Londýn je dosť veľký. Nečudujem sa hlavné mesto Anglicka. Najnavštevovanejšie na svete. Myslím že sa mi to tu bude páčiť.

Zastavili sme pred veľkou bránou. Otvorila sa a pred očami sa mi zjavilo doslova kráľovstvo.

„Kedysi sme tu bývali všetci. Ale každý chcel súkromie tak sa t už iba stretávame a robíme tu nejakú súkromné oslavy.“ Povedal keď zastal vo dvore. Z nádychom som vystúpila. Išla som rovno za Harrym. Otvoril dvere.

„Konečne Harry! Kde si bol?“ skríkol Liam.

„Už sme tu!“  zamrmlal keď sme išli dnu.

Stála som rovno za ním.

„Koho skrývaš. Svoju novú priateľku?“ zasmial sa Loui s ostatnými. Zabolelo keď som počula jeho smiech.

„Skoro si s trafil.“ Vyšla som. všetci skameneli. Ako prvý sa spamätal Zayn.

„Hviezda!“ silno ma objal. Necítila som pod sebou zem.

„potrebujem kyslík.“  Pustila som ho.

„Prepáč.“ Položil ma na zem. Usmiala som sa. Potom prišiel Liam a nakoniec Louis. Ten ma až zatočil.

„Som rád že si tu.“ Usmial sa Liam.

„Ja tak isto.“ Pozrela som na Nialla. Nemal ani tušenia že to viem a čo idem urobiť. Potom som pozrela na Nialla.  Potom som pozrela na Harryho. Žmurkla som na neho a on to pochopil.

„Louis, Zayn, Liam. Potrebujem poradiť!“ postavil sa. Myslím že to pochopili preto bez slova odišli.

Niall pozeral pred seba. Bol zamyslený. Postavila som sa oproti nemu. Zdvihol pohľad ku mne.

„Ako si sa cítil po sexe s Nicol?“ pozrela som na neho. Vyzeral zvláštne. Narovnal sa a pozrel na svoje ruky.

„Aha prepáč. Bol si opitý.“ Rozhodila som rukami. „Nepamätáš si to.“

„Cítil som sa príšerne na druhý deň. V ten večer som neuvažoval hlavou.“  Pozrel na mňa.

„Toto ti nepomôže. Povedala ti aj to že ťa milujem. Že využila Harryho aby sa dostala ku tebe?!“ zavrela som oči aby som potlačila slzy. Ako ich nenávidím. Prídu vtedy keď to nechcem.

„Čo to hovoríš?!“ postavil sa. 

„Počuješ správne. Vieš čo bolel najviac keď som sa to dozvedela?“ začali ma páliť slzy. Sklonil hlavu.

„To že sa neunúvam mi povedať pravdu hneď. Aj keby to bolo cez mobil neklamal by si. Nechával si ma v neistote a ja ako krava som po nociach revala kvôli tebe. Obviňovala som samú seba že som to pobabrala ja. A ty si ma ešte zavolal na koncert a povedal si že nevieš čo máš robiť? Ty si to nevedel? Vtedy si si tu facku vlastne aj zaslúžil. A ja ako nejaká pošahaná a sprostá...som ľutovala že som sa s tebou rozišla. Nevieš si predstaviť akú bolesť som v sebe mala. Ty si neplakal každú noc do vankúša a nemal výčitky svedomia. Zato ja áno. Teba nemusel nikto utešovať a hovoriť ti že to prejde zato mne áno.“ Už som plakala po tom dlhom monológu a spomienkam na to čo som robievala kvôli mojej zaslepenosti.

„Ale vieš čo?“ nadýchla som sa. „Aspoň praskla bublina v ktorej som žila dlhé roky.“ vydýchla som. „Od cenila by som keby si mi aspoň pozrel raz do očí.“ Triasol sa mi hlas. Pomaly zdvihol hlavu. Plakal. On plakal?

„Ak by som mohol niečo spraviť a napraviť to..“ zasekol sa.

„TY už nemôžeš robiť nič! Jedine zabudnúť že si ma niekedy stretol. Myslela som si že si vážne taký roztomilý ako si vyzeral. Že láska na prvý pohľad existuje. NIE! Boli to len rozprávky.... Ďakujem!“ utrela som si slzy.

„Takže ma nemiluješ?“ smrkol.

„Nie tak ako pred tým. Láska sa vytráca.“ Pozerala som mu priamo do oči. On očný kontakt prerušil. Stisol oči a sadol si naspäť na sedačku.

„Myslím že som povedala všetko.“ Zamračila som sa. Otočila som sa na odchod.

„Nečakám odpustenie. Iba chcem aby si vedela že ja ťa naozaj milujem a budeš navždy jediná.“ Zastavil ma vo dverách. Zavrela som oči. Chytila som sa zárubne aby som nespadla. Nadýchla som sa a odišla. Ani som sa na neho nepozrela aby nevidel tu bolesť. Srdce prasklo. Už nemám na to aby som sa znova do niekoho zamilovala ako do neho. Ale musím to potlačiť. Ukázať mu že mi je dobre a už mi nechýba. Možno to nebude také ľahké ale nebude to ani ťažké.                                   

Help Me!

Nemožné!

 „Nepôjdem dole. Ak chce nech príde za mnou on!“ otočila som sa ku oknu.

„Ellie.... Ja viem že tu nechceš byť ale takto to bude len ťažšie. Môžem ti pomôcť len mi to dovoľ.“ Povedala Cheryl.

„Ja už neverím nikomu. A nikomu nedovolím aby zo mňa robil hlupaňu.“  Skríkla som.

„Ja viem..ale.“ sklonila hlavu.

Nemôžem jej dôverovať. Neverím že nevedela kto som. Urobila so mňa hlupaňu. Povzdychla som si.

„Je to len večera.“ Ozvala sa znova Cheryl.

„Myslí si že ma tým ohúri? Nejdem!“  otočila som sa ku nej.

„Ako chceš. Idem mu to povedať.“ Otočila sa na odchod.  Mala som nejaké nutkanie tam ísť. Ale prečo?

„Počkaj.“ Zdvihla som hlavu. „Pôjdem.“ Vydýchla som.

„Čakám ťa na chodbe.“ Otvorila dvere a zavrela ich.

„A čo teraz? Nemám tu žiadne veci.  Otvárala som skrinky ktoré boli prázdne až na jednu kde bolo oblečenie.  Prehrabávala som sa pomedzi vešiaky. Čo si mám obliecť? je to večera. Obyčajná? Alebo si mám dať niečo elegantné? Nakoniec mi to môže byť fuk.  Mala mi to povedať.  Vytiahla som čierne legíny a biely voľnejší sveter. Bola som bosá tak som si dala aspoň botaskové biele ponožky. Vlasy som si nechala rozpustené. A dala len špirálu. Zaujímavé že tu všetko bolo, čo potrebujem.  Vyšla som na chodbu. Cheryl na mňa pozrela a pousmiala sa. Išli sme dole po schodoch.  Cez obývačku a nejakú predsieň sme vošli do veľkej jedálne. Bola biela v zlatých odtieňoch a doplnky tiež boli zlato-biele.  Pri závesoch stál ku mne chrbtom otočený muž. Asi nie starý. Harry a ostatný vyzerali na 20? Ale ak je vodca mohol mať viac. Čierne vlasy ktoré som už niekde videla. Vzpriamená postava. Cheryl odišla. Začala som sa aj báť lebo neviem čo ma čaká. Nadýchla som sa a nabrala viac odvahy.

„Už som si myslel že neprídeš.“ Zasmial sa a otočil sa tvárou ku mne. Úsmev mu hneď zmizol z tváre.  Ja som začala cúvať dozadu dokým som nenabúrala do stoličky. 

Srdce mi začalo byť ako splašené. Čo to má znamenať. Malo mi to byť hneď na začiatku jasné. Nie je veľa chlapov čo má meno Zayn. Je to nezvyčajné. Ako som mohla byť tak hlúpa. Bol rovnako prekvapený ako ja. Pozeral na mňa ako ja na neho.  Zayn. Úplne jasné. Zayn Malik je ten s ktorým som chodila po meste ako keby bol obyčajný chlapec.  Tak preto som sa cítila tak bezpečné. Jediné nebezpečenstvo v Londýne je jedine on. A ja som sa s ním priatelila. Ak by ma chcel niekto napadnúť jedine on. To preto tam bol v ten večer. Keď som išla z večere domov a narazila som na neho. Skúmal okolie. Ak by ma nepoznal čo by so mnou urobil?

„Robíte si zo mňa všetci srandu? Čo to má kurva znamenať? Všetci sa so mnou zahrávajú!“ začala som kričať. Vyzeralo ako by sa prebral s tranzu.

„Ty si tá Ellie? To nemôže byť pravda.“ Povedal pokojne.

„Toto je len sen. Musí to byť sen. Ty a Zayn Malik? Nemožné! Ty to proste nemôžeš byť.“  Pokrútila som hlavou. Spomenula som sa na posledné naše stretnutie. Bozk. Chytila som si pery. Vykročil ku mne.

„STOJ!“ vystrela som pred seba ruku.

„Ellie. Čo robíš?“  ostal sklamaný.

„Už sa to nesmie opakovať.  Neurobím druhú chybu.  Nemôžem tu ostať. Odvez ma domov!“ zamračila som sa.

„Bohužiaľ to nejde. Ty si súhlasila tu prísť a tým sa uzavrela zmluva. Mier. A akú druhú chybu nechceš urobiť?“  aj tak ku mne podišiel.

„Ja nie som majetok. Ani tvoj a ani nikoho iného.  Už sa nesmiem poddať. Bol to omyl.“ Pozrela som do jeho orieškových očí.

„Ja som bol omyl?“ zosmutnel.

„A veľký.“ Zašepkala som a utiekla od neho.  Vyšla som hore.

„A čo ten bozk?“ pribehol ku mne.  „Nič neznamenal?“  postavil sa predo mňa.

„A čo potom znamenal pre teba? Neukázal si sa dva týždne! Čo to znamenalo pre teba?!“  obišla som ho.

„Ostal som zmätený.“ Chytil ma za lakeť a otočil ku sebe.

„Prečo tu teraz riešime toto?“ ruky som položila na jeho hruď a odtiahla ho od seba.

„A čo chceš riešiť?“ zamračil sa.

„Kedy sa vrátim domov?“ 

„Na toto nie je žiadna odpoveď.“ Pokrútil hlavou.

„Zabudnime na to.“ Dala som si vlasy za uši. „Zabudnime že ty si poznal nejakú Ellie a ja že som poznala nejakého Zayna. Dnes sme sa stretli prvý krát a to je všetko. JA ignorujem teba ty mňa. Dobrú noc.“ Zavrela som sa do izby. Zamkla som dvere. hodila som sa na posteľ a rozplakala sa.

Ako mám zabudnúť? Nepôjde ho. Budem ho stretávať možno každý deň a ja mám na neho zabudnúť? Akým spôsobom? Bude to najťažšia vec v živote.  Videla som všetko rozmazane. Začala ma bolieť hlava a viečka mi oťaželi. Pomaly mi klesali viečka. Zavrela som ich úplne a zaspala som.

Pocítila som niečo mokré a teplé na líci. Prižmúrila som. zaostrila som zrak. Predo mnou bol Špunt. Pretrela som si oči. Pritúlil sa ku mne. Pohladkala som sa.

„Kiež by som bola spokojná ako ty.“  Pobozkala som ho na hlavu a posadila sa.

Cítila som sa príšerne. Kiež by to bol všetko len sen.  Išla som do kúpeľne. Na hlave som mala výbuch. Oči opuchnuté a dookola čierne od riasenky. Poriadne studenou vodou som si umyla tvár a nakrémovala. Vlasy som učesala a dala do drdola. Vrátila som sa do izby. Na sebe som mala veci zo včera. Bolo mi to fuk, sú čisté? Sú, tak čo. Otvorila som dvere a Špunt išiel za mnou. Ešte že je sobota.  Pomaly som schádzala schodište.  Išla som do jedálne a potom som našla aj kuchyňu. Bola tam Cheryl.

„Ahoj, ako si dopadla včera?“ nadvihla obočie. Och takže ona to akože nevie? Veľmi chytré. Ja až tak hlúpa nie som. 

„Máte niečo čo by som mohla dať môjmu psovi jesť?“ ignorovala som ju a sadla som si za bar.

„Nie. Môžem ísť niečo kúpiť. Hneď som tu“  zobrala kľúče a odišla. Ostala som tam sedieť sama.  Podoprela som si hlavu rukou a pozrela na Špunta.

„Tak čo budeme robiť?“ nadvihla som obočie. Začal štekať. Pozrela som sa za seba. Prichádzal odtiaľ smiech. Dnu vošiel Harry a myslím že Louis? Harryho si pamätám ale pri ostatných som si nie istá.

„Ou. Dobre ráno.“ Usmial sa Harry. Pretočila som očami.

„To je čo?“ opýtal sa ten druhý.

„Nevieš ako vyzerá pes? Je môj.“ Zobrala som ho na ruky.

„O tomto sa nehovorilo že tu bude.“  Zamračil sa.

„Nechceš ho zabiť? Ako to robíš s každým čo sa ti nepáči. A ak tu neostane on tak ani ja. Nebudeš mi hovoriť čo tu môžem mať a čo nie.“ Zhúkla som.

„Tak myslím že môžem lebo tu bývam. A ak sa mi nebude páčiť tak ho zaškrtím.“  Tiež začal húkať.

„Si úbožiak!“  otočila som sa na odchod ale do cesty mi vošiel človek ktorého som začala včera nenávidieť.

„Pokiaľ viem tak ste tu len prespali a nebývate tu. A ak sa niečo stane Špuntovi potom vykrútim krk ja vám.“  Zhúkol na nich.

Snaží sa ma takto získať? Vôbec mu to nevyjde. Aj keď ma to prekvapilo že to povedal hlavne po včerajšku. Keď som ho odmietla.

„Neobťažuj sa.“  Škaredo som na neho pozrela.

„Nerobím to kvôli tebe. Ten pes sa mi proste páči.“  Ironicky sa zasmial. Takže to prijal. Fajn. Budeme v tom pokračovať.

„Má čo jesť?“

„Nie. Cheryl išla niečo kúpiť!“ obišla som ho a išla preč. Čakala som na ňu mlčky v obývačke. Pozerala sa pred seba.

„Môžete mi pomôcť? Neudržím to.“ Zakričala Cheryl. Harry utekal za ňou.

„Chcela som kúpiť len granule ale chladnička je prázdna tak..“ zasmiala sa keď išli okolo mňa.

„Cheryl dáš Špuntovi jesť? Nechcem tam ísť.“ Postavila som sa.

„Dobre.“ Pousmiala sa. Zobrala špunta . „Ty nie si hladná?“

„Nie.“  Riekla som a išla do izby.  Hodila som sa na posteľ a pozerala von oblokom na zamračenú oblohu.

  Začalo pršať. A neskôr sa do toho pridala aj búrka. Skryla som sa pod deku. Nikdy som nemala rada búrku a už vôbec nie tú v Londýne. Je len ráno a už to začalo čo bude neskôr? Zemetrasenie? Vždy ma to znepokojuje. Cítim sa nesvoja a bojím sa. Zahrmelo a v tom mi niekto zaklopal na dvere.

„Vojdi.“ Otočila som sa.

„Tu máš Špunta. Je vážne zlatý. Rozumie si so Zaynom.“ Pousmiala sa Cheryl. Špunt vyskočil ku mne a oblízal ma  nos.

„Ďakujem.“ Povedala som rýchlo a otočila sa naspäť ku oknu. Špunt sa pritúlil ku mojím kolenám. Zavrela som oči keď sa objavil blesk.  Teraz by som potrebovala niekoho kto by ma objal a povedal mi že som v bezpečí. Doma to robieval Stevan, Roger alebo Ian a aj Eric. Keď som bola malá vkradla som sa do izby rodičov a spala medzi nimi.  Teraz tu nemám nikoho.  Bol tu Špunt ale jeho nemôžem objať ako by som chcela.

„Ellie, ešte som chcela..“ vrátila sa Cheryl.

„Teraz to je jedno. Môžeš ma prosím objať?“ posadila som sa na posteľ.

„Iste.“ Podišla ku mne na posteľ a objala ma. Ja som ju silno stisla a nezakázala som slzám aby netiekli.

„Neplač.“ Hladkala ma po chrbte.  Možno zo mňa urobila hlupaňu ale bola tá najlepšia kamarátka akú som kedy mala.  Nemôžem tu byť celý čas sama. Zbláznim sa. Ak hovorí pravdu že nevedela kto som čím som si nie istá. Môžem jej dať  ďalšou šancu.  Hlavu som zaborila do jej ramena a vzlykala.

„Stalo sa niečo čo ťa trápi?“ pošepkala.

„Bojím sa búrok.“ Vzlykla som.

„Oh.....Som tu.“ Silnejšie ma objala.  Chcela povedať niečo iné ale sekla sa. Čo chcela povedať? Vysmiať ma? Je predsa normálne keď sa niekto bojí búrok. Neriešila som to.

„Vlastne som chcela povedať že aj keď sa na mňa hneváš som tu ak niečo potrebuješ.“  Povedala po chvíli.

„Ďakujem“ odtiahla som sa. „Myslím že ti môžem dať šancu.“ Pousmiala som sa a utrela slzy. Rozžiarili sa jej oči. Sklonila som hlavu a pozrela sa na brucho.

„Možno by som niečo zjedla.“ Usmiala som sa.

„Mám ti niečo priniesť?“ nadvihla obočie.

„Nie. Idem s tebou.“ Postavila som sa. Zišli sme dole. V kuchyni už nik nebol.

Zayn POV

Cheryl išla hore za Ellie so Špuntom a potom sa hneď vrátila.

„Neverí mi.“ Sadla si na stoličku. „Prečo?“ pozrela na mňa. Mykol som plecom.

„Odkiaľ to mám vedieť.“ Vrátil som sa ku raňajkám.

Nemôžu sa dozvedieť že sa s Ellie poznáme dlhšie. A už dupľom nemôžu vedieť čo medzi nami bolo. Ako ma pobláznila.

Keď som dojedol išiel som do izby. Dnes mám voľno. Prečo práve dnes. Som nervózny a vtedy musím niečo robiť. Všetky obchody som vybavil čo budem robiť? Ľahol som si na posteľ.  Izbu mám hneď vedľa jej. Steny sú úzke a počuť všetko. Bolo ticho. Bolo to nepríjemné a do toho udieral tuhý dážď. Vyľakal som sa keď zahrmelo.

Nenávidím búrky. Som vždy nesvoj. Doslova povedané, bojím sa.  Sú strašidelné. Otec ma vždy strašil že keď je búrka tak chodia zlý ľudia a berú deti ako som ja. Takto ma nútil byť dobrý a ja som mu naletel. V noci som vždy prišiel ku mame a ľahol si ku nej. Ona ma objala a šepkala mi rozprávky aby som zaspal. Ako by som to vrátil aby som to mohol počuť ešte raz.  Dal som si na seba tričko a vyšiel z izby. Cheryl akurát vošla dnu do izby.

„Môžeš ma objať prosím? Začul som Ellie. Pritlačil som sa na jej dvere a počúval. Nepatrí sa to ale bol som zvedavý.

„Neplaš.“ Bolo počuť Ellie. Prečo? Chcem tam byť ja. Ja ju chcem objať a utešiť ju.

„Je niečo čo ťa trápi?“ znova prehovorila Cheryl.

„Bojím sa búrok.“  Vzlykla. Je ako ja. Nemožné. Tak veľa veci nás spája a priťahuje.  Prečo so to muselo takto posrať.  Nech aj mne povie aby som ju objal. Miesto toho povedala aby som zabudol a že ona zabudne tiež. Dá sa to vôbec? Neviem či zabudnem keď je v tom istom dome ako ja.

„Oh.... Som tu.“  Povedala niečo iné čo chcela. Poznám ju a viem že vie že ja sa bojím búrok. Že by jej to chcela povedať?  Možno. Bol som zamyslený a predstavoval si ako som pri nej ja.

„Nie idem s tebou.“  Približovali sa kroky ku dverám. Chytro som vošiel do izby a privrel dvere. Zišli dole. Uff, nič si nevšimli. Zvrel som dvere a ľahol si naspäť do postele a prikryl. Zavrel som oči.

Takto nejak si predstavujem Ellie - http://www.zasmejsa.com/obrazky/zobrazit/63545/blondnka/

NEW! :D :D Tak čo? Myslím že ste každá vedeli že sa to jedného dňa dozvedia :D Vyjadrite sa prosím aj viaceré. Som rada že mám vernú čitateľku, ktorá vždy okomentuje. Lucka neviem koľko bude mať príbeh časti. Ale myslím že ich bude dosť ;) A myslím že sa máte aj na čo tešiť, podľa mňa :) Tak prosím viac komentov ♥HOPE YOU LIKE IT 

Help Me!

Rozhodnutie

Ellie POV

Sedela som na sedačke. Ian a Stevan išli niekde preč kvôli rokovaniu vo firme. Ostal so mnou Eric. Pritúlila som sa ku nemu.  Zazvonil zvonček na celý dom.  Postavila som sa.

„Počkaj idem ja.“  Postavil sa Eric. Prikývla som a naspäť si sadla.

„Ahoj.“ Počula som muža.

„Čo tu robíte?“  takže ich je viac. kto to je?  Eric neodpovedal lebo som ho videla predo mnou a za ním bol blondiak s modrými očami ako obloha.

„Eric?“ postavila som sa. Zbadala som ako sa mi začali triasť ruky.  Jeden s nich ku mne pristúpil. Kučeravé vlasy a oči ako mám ja len o niečo tmavšie.

„Ani sa jej nedotkni!“ zavrčal Eric.

„Pšššt.“  Povedal blondiak a pritlačil mu zbraň na spánky.

„NIE!“ skríkla som. 

„Je to len na tebe.“ Usmial sa kučeravý a pohladkal ma po líci.

Začala som tuho uvažovať.  Nepôjdem nezabijú len Erica. Príde na rad Ian a aj Stevan.  Potom by ma zobrali. Ak pôjdem dobrovoľne. Nie len že zachránim svoj život ale aj ich.  Zo slzami v očiach som pozrela na chalana predo mnou.

„Neplač. Ak pôjdeš nič sa ti nestane.“  Usmial sa tak že sa mu na lícach objavili jamky.

„Akú veľkú váhu ma vaše slovo že ho dodržíte.“  Pozrela som znova na Erica.

„Emily NIE!“ zasiahol Eric.

„100%.“ Povedal.

A je tu ešte niečo.  Budem mať starosti o to aby nezabili moju rodinu a nebudem mať čas myslieť na neho. Zabudnem a bude to menej bolieť ako tieto dva týždne.  Nezabudnem na jeho orieškové oči, na to ako vyzerá. To mi v pamäti ostane na vždy. Ale zabudnem na to čo cítim. Mám ku nemu veľa pocitov a musím sa ich zbaviť.

„Dobre.“ Pošepkala som. Nastrčil ku mne ruku ktorú som chytila a silno stisla.

„Som rád že si sa rozhodla takto.“  Pritisol ma ku sebe.

„Ale nemám žiadne veci.“  Zastala som.

„Ani nepotrebuješ. Tam budeš mať všetko čo potrebuješ.“  Znova sa usmial.

„Tak mi dovoľ sa rozlúčiť.“ Pozrela som na neho.  Pustil ma a ja som sa rozbehla ku Ericovi. Slzy vyleteli. Čo najsilnejšie som ho objala a hlavu zaborila do trička.

„Prečo to robíš?“ pošepkal.

„Nesmieť ťa znova stratiť.“ Bradu som oprela o jeho plece.

„Povedz Ianovi nech sa nehnevá a že ho mám strašne rada a aj Stevana.“ Pošepkala som. Odtiahla som sa.  Utrela som mu slzy.

„Nevidíme sa posledný krát.“  Pošepkal mi ako ma pobozkal na líce.

„Hlavne nič neskúšajte.  Ja prídem sama!“ objala som ho jednou rukou okolo krku.

„Je čas.“ Chytil ma kučeravý.   Pribehol malý špunt a začal brechať.

„Je to môj pes, môžem si ho zobrať?“ chytila som špunta a s nádejou pozerala.

„Fajn.“  Potiahol ma. Venovala som Ericovi posledný pohľad a išla. nastúpila som na zadné sedadlo a pripútala sa.

„Nebudeš ľutovať.“ Žmurkol na mňa blondiak ako si prisadol ku mne.  Otočila som hlavu ku oknu a pozerala sa na dom.

Teraz musím byť silná!, pomyslela som si.  Celou cestou som hladkala špunta po chrbátiku.  Zastali sme pred obrovskou vilou. Bola o dva krát väčšia ako naša. To sa v nej naháňajú či čo? Nepochopím na čo ľudia majú také veľké domy aj keď polku neobývajú. Ukazujú že na to majú? Jediné vysvetlenie.  Zastavili sme vo veľkej garáži kde bolo ešte 10 áut vrátane tohto.  Vystúpila som a špunta stále držala.  Išla som za blondiakom. Kučeravý išiel za mnou. vošli sme do veľkej priestrannej miestnosti. Predpokladám že to bola obývačka.

„Vitaj.“ Usmial sa blondiak.  Nič som mu nepovedala. 

„Tak budeš nás stretávať každý deň. Zvykaj si. Ja som Harry.“  Povedal kučeravý a nastrčil ruku.  Otočila som sa mu chrbtom čím som mu dala najavo že nemám záujem.

„A ja som Niall.“  Povedal blondiak a odišiel.

„Už ste tu. Ja som Louis a toto je Liam.“ Prišiel dnu hnedovlasý s dlhšími vlasmi a s modrými očami a hnedovlasý s krátkymi vlasmi a hnedými očami.

„Zayna spoznáš večer teraz odišiel.“  Zasmial sa Liam.

„Nezaujíma ma kto ste. Ukážte mi kde mám izbu a nechajte ma samú.“ Zamračila som sa. Prekvapilo ich moje správanie lebo na seba pozerali. 

„CHERYL!“ zakričal Harry.

To meno mi je známe. Predsa sa tak volá... ona. Držala v ruke mobil. Ako náhle zdvihla hlavu mobil jej vypadol z ruky a rozpil sa lebo dopadol na dlážku.

„Preboha Ellie čo tu ty robíš?“ Podišla ku mne.

„Ja? Čo tu robíš ty?“ bola som prekvapená ako ona.

„Ja tu bývam.“ 

„TY tu bývaš? Ty poznáš ....“ nedopovedala som.

„Ja tu bývam s mojími kamarátmi.“ Ukázala na chalanov. 

„Takže si sa so mnou zahrávala?“  zamračila som sa.

„Zahrávala? Nie, prečo?“

„Nerob sa hlúbov. Vedela si kto som Emily C-R-Y-S-T-A-L. a ak tu bývaš tak vieš kto som ja, kto sú moji bratia.“  Zakričala som.

„Ellie Crystal.“ Zopakovala. „Vtedy mi to nedošlo. Keď som v škole na nič nemyslím čo sa deje tu. Ellie, prisahám ti že som ti neklamala a nezahrávala sa s tebou!“  vyzerala presvedčivo.

„Chcem byť sama.“ Pozrela som na Harryho.

„Kde má izbu?“  pozrel na Cheryl.

„Vedľa Zaynovej, na ľavo.“ Sklonila hlavu.

To meno mi spôsobilo zimomriavky na tele. Ako dokážem zabudnúť keď len to meno mi ho pripomína a hlavne ten bozk. Išiel preč. Rýchlo som išla za ním. Vošli sme do jednoduchej izby. Harry zamkol dvere a ja som ostala sama so špuntom.

A ostala som sama.  Som sama a vtedy myslím na neho ako aj teraz.

„Kde si teraz?“ pošepkala som pri okne. Skotúľala sa mi slza ktorú som hneď utrela. Sadla som si na parapetu a pozerala na záhradu.

Urobím všetko aby som kvôli mne neohrozila životy druhých ale bolí to. Som sama. Bolo to správne rozhodnutie. Nepochybujem o tom. A vôbec to neľutujem. Bolí ma iba že som sama.

Help Me! Pravda

DNES špeciálne dve časti. Nezvykajte si :D Venujem ju Lucke. Pre teba keď už tak chceš. A pošli mi to video ako skáčeš do toho stropu ;) :D :D :D 

 Pravda

„No tak Ellie čo sa stalo si už taká dva týždne!“ chytil mi Ian ruku. Sedeli sme v kuchyni za stolom. Na stole boli raňajky ale ja som nemala na nič chuť.  Hnusilo sa mi to.

Prešli sa dva týždne a on sa od toho bozku neukázal. Každý deň som vychádzala zo školy s nádejou že tam bude stáť a niekde ma zoberie. Vždy som sa sklamala a išla domov so smútkom. Doma obývam už len izbu. Ani na učenie sa poriadne nesústredím. Ešte že si niečo zapamätám z hodiny. Po dome chodím ako smrť. S nikým nehovorím.

„Ellie, niekto ti ublížil.“ Luskol mi pre očami. pokrútila som hlavou že nie. Postavila som sa a išla preč. Zobrala som tašku. Dala čierny kabát a išla do školy.  Išla som  zamyslená.

Zastala som pri skrinkách kde som dala knihy a zobrala fyziku. Vošla som do triedy a sadla si do lavice. Za tie dva týždne sa vyhýbam aj Cheryl. Na nič jej neodpovedám. Nevnímam ju.  Uvedomujem si že takto odháňam všetkých svojich blízkych. Ale už som odohnala osobu ktorú potrebujem najviac.

Celé vyučovanie som nemala ani tušenia čo sa dialo. Úplne som bola mimo. Vychádzala som zo školy a kráčala ku bráne. Už som ani nemala nádej. Načo. Zase ostať sklamaná a večer plakať do vankúša? Neviem ako dlho ešte takto vydržím. Pripadám si ako psychopat.  Išla som po chodníku a smerom do parku. Kráčala som pomaly až dozadu ku fontáne.  Sadla som si na okraj a pozerala na vodu.   

Zayn POV

Ležal som na posteli a pozeral na televízor. Ani som ho nevnímal lebo som myslel na ňu. Ako je možné že som sa nemohol ovládnuť.  Ale bola tak blízko že som to nemohol viac zniesť a musel som zistiť chuť jej pier. Nemám odvahu ísť za ňou. Tváriť sa že sa nič nestalo. Bol to len bozk a viac nechcem. Hlúposť. Ak by som išiel za ňou bolo by to horšie. Som zmetený. Ešte nikdy ma tak dievča nepriťahovalo. Nechcem ju dostať len do postele. Chcem niečo viac a som úplne zmätený lebo neviem čo chcem viac.

„Zayn.“ Vošiel dnu Niall.

„Nehovoril som aby ste ma nechali na pokoji a robili si čo chcete?“ zakričal som.

„Prepáč, ale ak by to nebolo dôležité neprišiel by som.“ zdvihol ruky.

„Čo potrebuješ.“ Sadol som si na posteľ.

„No, minule si povedala by sme zohnali Erica. V tej krajine do ktorej sme ho poslali nie je. Zmizol.“  Povedal so sklonenou hlavou.

„ČOŽE!??“ vykríkol som. „Ako je to možné!!??“ postavil som sa a zaťal päste. 

„Pretože som prišiel sám od seba?“ vošiel dnu. Začali sa obidvaja smiať.

„O čo vám ide?“ zhúkol som a obidvaja stíchli.

„Chcel si aby som sa vrátil. Na čo?“ pozrel na mňa.

„Poď sadni si. Niall vypadni.“ ukázal som na dvere. sadol si na sedačku čo som mal v izbe. Ja som si prisadol.

„Tak? O čo ti ide? Zničiť ma ešte viac?“ nadvihol obočie.

„Nie, nie. Ja som ťa nezničil. Pozri prvá vec ktorú by si mal vedieť je že tvoja rodina si myslí že si mŕtvy.“ Povedal som pokojne s úsmevom.

„Čo prosím?“ postavil sa.

„kľud, sadni si.“ Milo som povedal.

„Si blázon Malik!“ pozrel na mňa.  Pokrútil som hlavou že nesúhlasím.

„Musel som to urobiť. Vieš teraz sa objavíš. Doma povieš že ťa chceli zabiť. Ja dobrý človek som ťa zachránil a pomohol ti utiecť. Aby ťa nezabili musel si sa vydať za mŕtveho.“   Doširoka som sa usmial.

„Prečo by som to mal urobiť?“ naklonil sa ku mne. Odsunul som sa od neho.

„Nooo, ak chceš aby tvoja sestra žila? Dobre viem aký máte s Ianom ku nej vzťah. Bojíte sa o ňu.“ Mykol som plecom.

„To ti nedovolím.“ Zavrčal.

„Tak urob čo chcem a nič sa jej nestane. Ak sa o niečo pokúsiš zistím to.“ Postavil som sa a potľapkal ho po pleci.

„Na čo ti to všetko je?“  pozeral nechápavo.

„Vieš to.“ Žmurkol som na neho.  „Máš na to čas do večera. Ak to neurobíš tvoja sestra bude moja.“ Usmial som sa a otvoril dvere. „Čakám do jedenástej večera.  Ahoj.“  Podišiel ku mne. Venoval mi jeden škaredý pohľad a odišiel.

Ellie POV

Sedela som v obývačke. Sama. Stevan a Ian niekde odišli bez slova. Zazvonil zvonček. Išla som otvoriť. Myslela som si že sa už vrátili ale osoba ktorá tam stála. Bola som dosť vyčerpaná s toho všetkého čo sa stalo zo Zaynom a on do len dorazil. Zakrútilo sa mi v hlave a padala som. dopadla som do jeho náruče. Zdvihol ma a niesol. Bola som pri vedomí ale nedokázala som pohnúť žiadnym kúskom tela a vysloviť ani ston.  Položil ma na niečo mäkké, typujem že sedačku.

„Ellie. Zobuť sa.“ Pohladkal ma po lícu. Nadýchla som sa a pomaly som otvárala oči. Podával mi pohár vody ktorej som sa napila a posadila sa.

„Sníva sa mi!“ dala som ruky do dlaní.

„Bohužiaľ nie.“ Pošepkal.

„Ako je to možné? Si mŕtvy.“ Pozrela som na neho. Sklonil hlavu.

„Mal som byť. Urobil som to pre vašu bezpečnosť.“  Znova na mňa pozrel. V očiach sa mu zaleskli slzy.

„O čom to hovoríš? Vieš ako som to prežívala. Bola som na tom psychicky na dne. Chcela som zomrieť! Tak si mi chýbal!“ postavila som sa a kričala na celý dom. „A ty si niekde odídeš a užívaš si!“ rozhadzovala som rukami a prišli aj slzy.

„Nie je to tak Ellie. Ja to vysvetlím.“ Chytil ma za plecia. Odtiahla som sa od neho.

„Neverím ti.“ Odfrkla som.

„Ellie, prosím. Daj mi šancu!“ pozrel na mňa a aj on plakal.

„A prečo by som mala?!“ sklonila som hlavu.

„Ak by som to neurobil nebol by som mŕtvy len ja ale aj TY, Ian, Stevan a Roger!“ skríkol. Pozrela som na neho.

„Roger už mŕtvy je.“ pošepkala som.

Eric si s Rogerom rozumel najviac. Vyvádzal s nami všetky bláznovstvá keď mal čas. Ešte viac sa rozplakal. Sadol si na sedačku.

„To nie. Urobil to Malik?“  zdvihol zrak ku mne.

„Čakal si niekoho iného?“ pokrútila som hlavou.

„Sľúbil to!“ pošepkal.

„Čo sľúbil? Eric čo si to povedal?“  zamračila som sa.

„Ak by som neodišiel zabil by všetkých. Dohodli sme sa že odídem a povie vám že som odišiel a opustil vás. Netušil som že vám povie toto. Že som zomrel. Dohodli sme sa inakšie.  Pristihol som ho pri vražde. Zavraždil ženu a muža.  Potom ma uniesol a ponúkol i toto. Ak odíde preč z Londýna mimo Británie. Nezabije mňa, teba, Iana, Rogera a Stevana. Nikoho kto ku nám patrí. Nemohol som dovoliť aby sa vám niečo stalo. Súhlasil som. na list som napísal že odchádzam lebo nechcem žiť takto a báť sa o život. povedal že vám ho dá. Teraz som sa vrátil kvôli nemu. Chcel aby som vám povedal že ma niekto chcel zabiť. Čo bola pravda. A že mám to povedať takto, citujem: . Doma povieš že ťa chceli zabiť. Ja dobrý človek som ťa zachránil a pomohol ti utiecť. Aby ťa nezabili musel si sa vydať za mŕtveho. Ešte sa mi aj teraz vyhrážal že ak to neurobím zabije len teba lebo vie ako ťa s Ianom máme radi a bojíme sa o tvoj život.“ dopovedal. Celý čas na mňa pozeral a plakal. Ja som stála na mieste a nemo pozerala.

„Ellie, ver mi. Hovorím pravdu!“ podišiel ku mne a objal ma.  Ovinula som ruky okolo jeho pása a stisla.

„Prečo?!“ vzlykala som. „Prečo to urobil. Nenávidím ho!“  triasla som sa od nenávisti, zúrivosti, strachu, bolesti.

„Však mi veríš.“ Pozrel mi do očí. Eric nevie klamať. Bolo jasné že to je pravda. Prikýva som a znova ho objala.

„Povedal že si zistí čo povedal. Ak neurobím to čo chce...“ odmlčal sa.

„Čo urobí?“ pošepkala som.

„Chce teba.“ Zavzlykal.

„Nie.“  Zavrela som oči a hlavu zaborila do jeho trička.

„Ellie sme doma!“ zakričal Ian.  Odtiahla som sa.

Keď vošiel dnu a zbadal nás stuhol. Stevan nemo pozeral.

„Čo to znamená?“ Stevan udri ma, určite sa mi sníva. Zaťal päste.

„Ian.“ Začal Eric.

„Mlč. Po dvoch  rokoch sa ukážeš že žiješ a my tu šalieme a smútime že si mŕtvy.“  Zakričal.

„Ja viem.“ Sklonil hlavu. Približoval sa ku nemu. Bolo jasné že ho chce udrieť. 

„NIE!“ postavila som sa pred neho. Zostal zaskočený.

„Ellie. Prečo?“  spustil ruku k telu.

„Lebo viem pravdu.“ Objala som Erica.

Všetko povedal. Presne to čo mne.

„Teraz nejde len o Erica. Ide o všetkých.“  Riekla som keď dopovedal.

„Mal som ho zabiť keď som mohol.“ Kopol do stolíka Ian. A tým že je sklenený ho rozbil.  Skrčila som sa do klbka.  

„Radšej si mal povedať len tu verziu čo chcel Malik.“ Povedal Stevan.

„Potom by sme nevedeli že chce Ellie. Bude sa teraz vyhrážať!“ povedal Ian a sadol si naspäť.

„Musíš odísť. Preč z Londýna.“ Pozrel na mňa.

„NIE! Ešte vás kvôli mne zabijú. Radšej budem bojovať ako zbabelo utekať!“ postavila som sa.

„Ellie. A čo chceš robiť?“ zdvihol hlavu Eric.

„Zabudnite že utečie. To mi mu bolo hneď jasné že vieme pravdu a chránite ma pred ním. Budeme pokračovať v jeho hre.“ Chodila som hore- dole.

  

Zayn POV

Chalanom som presne objasnil čo je vo veci.

„Ale ak nebude chcieť ísť?“ opýtal sa Louis.

„Si sprostý? Pôjde! Myslím že nenechá svoju rodinu aby zomreli.“  Usmial som sa.

„A prečo ju tak veľmi chceš. Nikdy si ju nevidel, neviem aká je.“ ozval sa Liam.

„To nech vás už netrápi!“ odfrkol som a vyšiel do izby.

Na myseľ mi prišla znova Ellie. Možno ju chcem aby som na ňu zabudol. Nemôžem byť predsa zaláskovaný do dievčaťa ktoré poznám 2 týždne. Je to nemožné. A ku tomu aby sa to stalo mne. Mafiánovi. Nie! Musím zabudnúť.  Aj keď to bude ťažké. Jej zelené oči. Tak jasné.  Blond vlasy ktoré sa na slnku leskli a voňali po jablkách.  NIE! Spamätaj sa Malik. Si chlap ktorý je tvrdý. Nie je ako baba ktorá sa nechá opantať a zmení sa zo dňa na deň.  Vytlač si ju z hlavy. A začneš tým že budeš mať novú babu! Sadol som si na posteľ a čakal na návštevu, na Erica pochopiteľne.  zapálil som si cigaretu a relaxoval. Vydýchol som hustý dym a znova potiahol. Zazvonil mobil.

„Čo?“  zdvihol som.

„Pán Malik. Eric nepovedal čo ste chceli.“ Ozval sa hrubý mužský hlas.

„Ďakujem.“ Zložil som a zasmial sa.  Zhasol som cigaretu a zišiel dole.

„Chalani. Ako som predpokladal Eric ma nepočúvol. Choďte tam. vy už viete čo máte robiť.“ Usmial som sa.  Postavili sa a zmizli.   

My Drugs 41. časť

Po dlhej dome NEW part. Ďakujem že ho ešte stále čítate. Budem rada aj za COMMENT. Som smutná že na minulej časti nebol ani jeden :/ Čo už. 
Rozhodla som sa že časť budem pridávať raz za týždeň.
HOPU U LIKE IT :3 
Pridajte sa --> https://www.facebook.com/groups/141406319401980/

41 časť:

Louis POV

Zaspala v obývačke na mojich kolenách. Utešoval som ju ako sa dalo ale nezabralo to. Celý čas plakala. Trhalo mi to srdce. Nechcem ju takto vidieť. Trpieť. Je moja princezná. Bojím sa o ňu že sa jej niečo stane. Keď som videl ako dnes omdlela zľakol som sa ako nikdy. Tot predsa nie je možné. Všetci tak kričali aká je štetka. Ako ju nenávidia. Tie baby, ktoré ma ku sebe stiahli povedali že sa ku mne nehodí ale ja som im povedal že sa ľúbime a aby náš rešpektovali. Nič nepovedali. Poďakovali mi za fotku a to bolo všetko. Musím niečo vymyslieť aby sa upokojili. Aspoň to. Aby dali Mii pokoj. Bude mať teraz peklo. Prenasledovanie neskončí. Chcem byť pri nej a chrániť ju. Nespustiť ju z očí. Dávať na ňu pozor. Rozosmievať ju. Vidieť ju šťastnú. Ale kým tu budú oni tak nebude.

Zobral som ju do svojho náručia a išiel s ňou hore do mojej izby, ktorá už bola prázdna. Perrie s Danielle a chalani to stihli všetko vypratať. Už nech sme tam. bojím sa odísť na turné. Nechať ju tu. Bude mi chýbať a hlavne sa budem o ňu báť. Položil som ju na posteľ a prikryl dekou. Ona a využívať ma. Musia byť slepí ak si to o nej myslia. Tak krehké drobné láskavé milujúce priateľský a aj trpiace dievča som nikdy v živote nevidel. Prežila si v živote peklo a zažíva ho znova. Ľahol som si vedľa nej a pritiahol ku sebe. Pokrčila nosom a objala ma okolo brucha. Zasmial som sa nad tou grimasou. Pobozkal som ju do vlasov a snažil sa tak isto zaspať.

***

Ráno keď som sa zobudil Mia stále sladko spala. Usmievala sa tak sa jej muselo asi niečo snívať. Začal som ju obsypávať motýlími bozkami. Pokrčila nosom ako vždy keď sa jej niečo nepáčilo, či už spala alebo nie. Prižmúrila len jedno oko.

„Good Morning for my life.“ Usmial som sa.

„Morning.“ Zachrapčala. Pozeral som na ňu s úsmevom. Nevedel som sa stále nabažiť jej krásou. Nikdy jej nebudem mať dosť. Vždy budem obdivovať jej detskú tvár. 

„Nepozeraj sa na mňa.“ Zakryla mi jej drobnými rukami oči.

„Budem.“ Chytil som jej ich a dal preč. Usmial som sa a pobozkal ju na čelo.

„Si hrozný.“ Strčila do mňa a ja som sa prevalil vedľa nej na chrbát.

„Aj ja ťa milujem.“ Zakričal som keď išla do kúpeľne. 

Postavil som sa a preobliekol som sa. Premýšľal som nad ňou keď mi zazvonil mobil. Svietilo tam Paulove meno. Teraz nemám náladu s ním hovoriť. S nikým. Mobil som nechal na miesto a keď sa Mia vrátila vystriedal som ju. Umyl som si zuby a prečesal vlasy aby boli ako vždy. Vyšiel som a s úsmevom sme išli dole. Boli tu už chalani a aj Pezz s Dan.

Spoločne sme raňajkovali.

„Dnes sa ideme do bytu. Do nášho bytu.“  Pozrel som na Miu.

„NIE. Ešte nie!“ ozvala sa Perrie.

„Prečo?“ povedali sme s Miou na raz.

„Musím ešte niečo dokončiť. Príďte tam večer okolo 9 PM.“ Žmurkla na nás a v očiach skrývala niečo čoho som sa bál.

Mia sa postavila a odišla. Tiež som sa postavil a išiel za ňou.

„Mia, deje sa niečo?“ zastavil som ju.

„Nie. Iba som si..“ pozrela do zeme.

„Spomenula na včerajšok?“ dokončil som za ňu. Silno ma objala a ja ju tiež.

„Nemysli na to. Bude to dobré.“ Hladkal som ju po chrbte. „Mám nápad. Poďme všetkým ukázať ako veľmi sa ľúbime a že nás nerozdelia.“ Chytil som jej tvár do svojich rúk a pobozkal ju.“

„Tak dobre.“ Pošepkala. Usmial som sa na ňu a ona tiež. Zišli sme opäť dolu.

„Kam idete?“  zastavili nás.

„Ukázať svetu našu lásku!“ povedal som s úsmevom. Všetci prikývli a my sme vyrazili. Obidvaja v rovnakých teplákoch a voľných tričkách a na vrchu mikiny.

„Ideme pešo?“ pozrel som na ňu.

„Ale ak ma niekto napadne si za mňa zodpovedný.“  Povedala s humorom. Takto nech berie všetkých heterov.

„OK. Risknem to.“ Objal som ju okolo pásu a išli sme.

„Pozri. Myslím že keď už budeme mať vlastný byt a ukážeme že to myslíme vážne bude to dobré.“ Povedal som. zdvihla pohľad ku mne.

„Dáva to zmysel.“ Prikývla.

„Jasné že dáva.“ Vystrel som sa.

„Si namyslený.“ Pokrčila nosom. Brnkol som jej po ňom. Chytila mi prst a dala mi ho preč a troška mi ho vykrútila.

„Au.“ Pozrel som na ňu prekvapene.

„A aj citlivka.“ Začala sa smiať.

„Ja som citlivka a namyslený?“ nadvihol som obočie. Zdvihol som ju a prehodil si ju cez plece ako vrece. Poťapkal som ju pár krát po zadku. Obidvaja sme sa smiali.

„A som aj veľmi urážlivý.“ Položil som ju na zem. Teraz som sa začal tváriť vážne. Celý čas na mňa pozerala. Nevšímal som si ju.

„Toto mi nepomáha.“ Otočila sa. Keď aj mne ťapla po zadku pozrel som na ňu. Zbadal som za nami aspoň 5 báb. Usmial som sa.

„Ahoj Loui.“  Zakývali mi.

„Ahojte.“ Všimol som si že nás natáčajú.

„Ako dlho to už natáčate?“ ukázal som na mobil ktorý jedna držala v ruke.

„Asi 15 minút?“ povedala jedna a začervenala sa. Pozrel som na Miu. Usmievala sa na mňa.

„Môžeme fotku.... aj s Miou?“ prihovorila sa ďalšia. Mia na nich prekvapene pozerala.

„Iste.“ Povedal som za obidvoch. Mia nás odfotila. Potom sa postavila medzi nich ona. Žmurkol som na ňu. Vyčarila široký úsmev a vtedy som to cvakol.

„Ďakujeme.“ Povedali na raz.

„Aj my.“ Všetky som objal.

„Mia chceli by sme sa ti aj ospravedlniť. Teraz vieme že si naozaj dobrá. Prepáč. Asi aj veľmi pekná.“ Ospravedlnila sa jej jedna hnedovláska.

„...T-to je v poriad-ku. A ďakujem-m.“ zakoktala sa. Objal som ju okolo pásu.

„Som rád dievčatá že som vás stretol.“ Otočili sme sa a išli ďalej.

„Hovoril som.“ pobozkal som ju na líce. Objala ma a ja ju.

„Takto oblečená som vonku ešte nebola.“ Zasmiala sa keď sme sedeli vonku na lavičke s gumovými medvedíkmi.

„U mňa je to normálne. Oblečiem si to v čom sa cítim pohodlne.“ Mykol som plecom. Zobral som medvedíka a dal som jej ho do úst. Hneď na to som ju pobozkal len na pery.

„Ešte.“ Zahryzla si do pery. Zopakoval som to. Medvedík a bozk. Potom to urobila aj ona.

***

„Zajtra budeme na titulke nejakého časopisu.“ Chytil som Miu za ruku keď sme zaparkovali na parkovisku pred naším bytom.  Druhou rukou si potiahla čiernu sukňu dole.

„Áno a moje nohavičky.“ Zamračila sa.

Perrie zase niečo vymyslela. Povedala aby sme si obliekli niečo pekné. Mia si dala čiernu sukňu a do nej zakasala biele tričko s čiernymi pásikmi. Zapletaný vrkoč a na to čierny klobúk. 

Najlepšie bolo že ku tomu mala obuté čierne vansky.  Nič iné doma nenašla keďže jej Alice vysťahovala šatník do bytu. Ja som si dal čierne nohavice s bielym tričkom a tiež čierne vansky. Vlasy som nechal tak ako vždy. No, o niečo boli strapatejšie. Vošli sme do vchodu. Pozdravil nás vrátnik.  Nastúpili do výťahu a namierili si to do NÁŠHO bytu. Som tak šťastný že sa budem zobúdzať vedľa nej každý deň.  Už ju nenechám samu. Budem tu vždy pri nej. Zastavili sme pred čiernymi dvoj dverami. Nemal som kľúče lebo mi ich chalani ukradli. Exoti! Zaklopal som a otvorila nám Alice.

„Ahojtee!“ vošli sme dnu a objali sme ju.  Bolo tu už všetko plné. Vošli sme do obývačky kde visel transparent. Welcome HOME!  Mia všetkých objala.

„Takže vás už na kolaudáciu pozívať nemusíme.“ Zasmiala sa.

„Tak nejak.“ Povedala Perrie. Ukázali nám celý byt. Alice, Dan, Perrie zavliekli ?iu do jej šatníka na ktorom pracovali celý čas kým sme mi boli preč na dovolenke. Vyšla odtiaľ nadšená. Pripadala mi ako keby nedýchala.

„Čo som doma vytriedila tak znova mi pribudlo ak  nie viac.“ pozrela na ne.

„Teraz to nemáš tak napučené ale roztriedené.“ Usmiala sa Dan. 

„Máš tam veci aj ty Louis.“ Podišla ku mne Mia.

Pozreli sme zvyšok bytu. Potom sme sa presunuli naspäť do obývačky kde bol aj alkohol.  Oslavovali sme všetko. Že sme s Miou spolu. Náš byt. A aj Alice tehotenstvo. No a keď sme už v sebe niečo mali tak sme pili na všetko. Triezvi boli iba Alice a Danielle.   

Help Me! Nevhodná chvíľa.

Nevhodná chvíľa

Zobudila som sa na budím ktorý som vypla. Sadla som si na posteľ a špunt ihneď spozornel. Išla som do kúpeľne a WC.

„No, čo špunt? Si hladný?“ čupla som si a pribehol ku mne. „Tak poď.“ Zasmiala som sa a išla dole s dúfaním že niečo bude v kuchyne pre neho.  Cupital za mnou  poslušne.

„Dobre ráno.“ Pozdravila som  Stevana.

„Dobré  ráno. Bol som na nákupe a kúpil som aj granule.“

„Si milý.“ Otvorila som ich a nasypala do misky ktorú tiež kúpil.

Ja som si dala ovsené vločky s mliekom.  Umyla riad.

„Daj ho na záhradu. Ja sa idem pripraviť do školy“  utrela som si ústa a išla do izby. Vykonala som rannú hygienu. I išla do izby nájsť niečo vhodné na dnes. Bolo zamračené. Hneď z rána takže na šortky či sukňu môžem zabudnúť.  Čierne džiny, biele tričko s dlhými čipkovanými rukávmi a na to tyrkysový svetrík.  Tyrkysové Convers tenisky a do čierneho ruksaka som dala knihy a potrebné veci.

p=é

 Zišla som dole kde bol už aj Ian.

„Tak ktorý ma odvezie?“ usmiala som sa a pobozkala Iana na líce.

„Ja môžem.“ Postavil sa Stevan. „Ian ešte spí“  potľapkal ho po pleci. Zasmiali sme sa a išla som za rozlúčiť zo špuntom.

Nastúpili sme do auta a vyrazili. Ako vždy ma vyhodil kúsok pred školou.  Objala som ho a vystúpila. On zmizol a ja som išla do školy. Zastala som pred bránou a poobzerala sa naokolo.  Stála som na mieste kde stál včera on opretý o motorku. Dnes ma znova prísť. Prečo som to len urobila. Teraz to ľutujem že príde. Keď som s ním prinúti ma urobiť to čo nechcem, lepšie povedané núti ma robiť veci ktoré nemôžem a ktoré som nikdy nerobila. . Núti ma ho chcieť a darí sa mu to. Neviem čo budem robiť. Mám ho zobrať niekde ja. Včera keď som to hovorila som mala na mysli kolotoče ale teraz nemám na to náladu. Milujem kolotoče. Tú atmosféru aká v parku je. No, nemôžem.  Čo budem robiť? Potrebujem pomoc!

Škola mi zbehla neskutočne rýchlo. Cheryl ma priviedla na iné myšlienky čo mi vyhovovalo.  Rozlúčili sme sa a išli svojou cestou. Celý čas som sa modlila aby zabudol. Nech nepríde, aby mu do toho niečo vošlo a nebude mať čas na mňa. Všeličo len nech nie je tu.  Opatrne som zdvihla zrak ku bráne. Bolo prázdne. Nebol tam nik. Žiadne auto, motorka či človek. Prázdne. Vydýchla som si a s pocitom že sa mi modlitby vyplnili som vychádzala von.

„Ahoj.“ Ozvalo sa z boku. Podskočila som a vystrašene sa pozrela na stranu. Nádej a dobrý pocit sa vyparil.

„A-ahoj.“ Zachrapčala som.

„Si prekvapená?“ nadvihol obočie.  Zahryzla som si do pery. Znervóznela som.

„No, áno.“ Pozrela som na špičky nôh.

„Predsa si chcela aby som prišiel.“ Znel nechápavo.

„To áno ale vieš plány sa mi zmenili. Asi to budeme musieť odložiť. Pozri je aj zlé počasie a tam kde chcem ísť sa to nehodí.“  Pozrela som na neho.

„Aha.“ Zaznel sklamane, veľmi sklamane.

„Prepáč mi to. Ja ponáhľam sa.“ Otočila som sa na odchod. Prekvapilo ma že nešiel za mnou. Ale prečo? Chcela som to tak. Aby ma nechal na pokoji a nestaral sa o mňa. Ale teraz som sa cítila sama a potrebovala som ho.  Dokázal aby som ho potrebovala. Zastala som a otočila sa. Už tam nestál. Sklesli mi plecia a so smútkom som pokračovala. V brucho som pocítila kŕče.  Stislo mi ho a ja som sa zohla.  Čo sa to deje? Cítim sa tak prázdna.  Sadla som si ku múru čo bol okolo školy a hlavu som skryla do dlaní.  Neviem čím  a ako sa to stalo ale cítila som sa pri ňom bezpečne. Zabudla som na všetko keď som s ním bola. Nepovedala som kedy sa s ním znova uvidím. On sa ma na nič neopýtal. Až teraz som si uvedomila že ho potrebujem.  Stalo sa to čo som nechcela.

„Vráť sa“ pošepkala som.  

„Nikde som neodišiel.“ Jemný dotyk na kolene ma zahrial pri srdci. Zdvihla som hlavu a usmiala som sa keď bol predo mnou.  „Takže?“ nadvihol obočie.

„Čo po vieš na prechádzku?“ povedala som rozpačito a do líc sa mi dostávala červeň.  Určite teraz bude si myslieť že som do neho paf a mne je to neskutočne trápne lebo to nie je pravda. Nemilujem ho a nie som z neho posadnutá iba ho potrebujem aby som bola šťastná.

„Prímam.“ Usmial sa a podal mi ruku aby som sa postavila.

„Ale najprv musím ísť domov. Stretneme sa v Hide parku za hodinu?“  pozrela som na neho.

„Tak dobre.“ Usmial sa. Prikývla som a keď už som nebola v jeho dohľade začala som utekať aby som bola čo najrýchlejšie doma.  odomkla som dvere a utekala do izby. Zhodila som tašku a rýchlosťou blesku som sa premiestnila do kuchyne.

„Špunt. Kde si?“ otvorila som dvere od terasy a bol tam špunt aj so Stevanom. Hral sa s ním.

„Tu ste.“ Zasmiala som sa a špunt utekal ku mne. Zobrala som ho do náruče a poškrabkala za ušami.

„Chýbala som ti? Hmm? Ja viem že áno. Aj ty si mi chýbal.“ Zasmiala som sa.

„Idem s ním na prechádzku.“  Povedala som keď ku mne pribehol Stevan.

„Sama?“ nadvihol obočie.

„Áno.  Neboj sa budem ok. Ian je doma?“  pozrela som na neho.

„Nie. Išiel do firmy.“  Riekol jednoducho.

„Fajn, do večera som doma.“ usmiala som sa.

„Ian ma zabije.“ Zakričal na mňa. Ignorovala som to. Zobrala som vodítko a odišla. 

 Už som bola pri parku. Srdce začalo byť ako splašené. S odhodlaním som išla, predpokladala som že bude pri fontáne tak som rovno išla tam. Nemýlila som sa. Sedel na kraji a pozeral na vodu. S úsmevom som išla ku nemu. Špunt začal štekať a to ho prinútilo sa na mňa pozrieť. Začal sa usmievať. 

„Ahoj. Znovu.“  Postavil sa.

„Ahoj. Toto je špunt.“ Ukázala som na psa.

„Ako? Špunt?“ zasmial sa.

„Áno. Ešte nemá meno.“ Mykla som plecom. 

„Je to..zlaté.“ povedal po chvíli. Žmurkla som na neho a vykročili sme dopredu.

 Prešli sme celý park a potom sme išli aj do mesta. Rozprávali sme sa o všeličom aj to čo ma nezaujímalo.  Je mi to jedno pokiaľ sa neopýta na moje súkromie a život aký žijem. Ja som ho tiež na to nepýtam a je to možno aj lepšie. Nechcem sa dozvedieť niečo zlé a prestať sa sním stretávať. Čo človek nevie to ho nebolí a je to pravda. Budem sa toho držať a nebudem zvedavá aj keď by som to možno chcela vedieť.  

Prechádzali sme po moste Tower Bridge. Zastala som pri zábradlí a zadívala sa pred seba. Na všetko naokolo.

„Nad čím premýšľaš?“  pocítila som jeho dych na mojom krku.  Sklonila som hlavu a nadýchla sa.

„Nad ničím iba tak.“ Otočila som sa a ostala som len kúsok od jeho pier.

Zdvihla som pohľad. Zadívala som sa do jeho orieškových očí. Stále je taký tajomný. Nemôžem z nich nič vyčítať. Žiadne pocity. Je neutrálny.  Bola som ako paralyzovaná nevedela som sa pohnúť nie to ešte žmurknúť.  Dokázala by som sa na neho pozerať  naveky ak by to bolo možné.  Ani teraz by som tak ľahko očný kontakt neprerušila ak by  som si nespomenula na špunta. Sklonila som hlavu. Sedel na zemi a krútil chvostíkom.

„Už by som mala ísť domov.“  Povedala som s polo úsmevom.

 Zdvihla som hlavu a moje pery sa obtreli o jeho.  Zavrela som oči a cítila som sa ako keby ma niekto sparalyzoval.  Telom mi prešla triaška a v bruchu mi všetko vibrovalo. Pomaly som otvorila oči. Obidvaja sme boli zmätený.  Prezeral si celú moju tvár s polo úsmevom. Pokrútil hlavou a pritisol sa na moje pery tento krát poriadne.  V hlave som mala ohňostroje a ja som nechápala, prečo?  Oblízal mi spodnú pery a ja som pootvorila ústa a už sa to toho zaplietli naše jazyky. Bol to neuveriteľný pocit. Nikdy som sa necítila takto. Pravdu povediac nikdy som sa nebozkala ako teraz s ním.  Už som nemala žiadny kyslík ale nevadilo mi to. Pomaly sa odťahoval. Celý čas som mala zavreté oči a užívala si ten moment. Triaslo sa mi celé telo. Pomaly som otvárala oči a to isté robil aj on. Urobil krok dozadu. Pripadal mi ako keby nedýchal alebo nedaj bože ľutoval čo urobil. Trošku som sa zamračila lebo som bola z neho zmätená.  Prehltla som hrču v hrdle a sklonila hlavu.

„Už musím ísť.“ Povedal rýchlo a stým aj odišiel.  Ostala som tam stáť. Spamätala som sa keď už nebol v mojom dohľade. Išla som najrýchlejšie ako som vedela.  Špunt normálne nestíhal za mnou. 

Začali ma páliť oči. Slzy si našli cestu a stekali dole po lícach. Nevedela som kam idem ale domov som určite nešla. Dostala som sa do nejakého parku. Sadla som si na trávu a rozplakala sa. Špunt sa ku mne pritúlil. Sama sa čudujem ako rýchlo si na mňa zvykol a ako pes je veľmi chápavý.  Hlavu som skovala do dlaní a vzlykala.  Jeho pohľad ma dostal do úzkych. Neviem čo si myslel. Čo to znamenalo. Páčilo sa mu to? Určite nie. Bozkávala som sa prvý krát takže to muselo byť hrozné.  Špunt mi oblízal chrbát ruky. Pozrela som na neho. Pozeral na mňa jeho veľkými očami.  normálne by som sa zasmiala ale nedokázala som to. Moja tvár zostala neutrálna.  Zavibroval mi mobil. Vytiahla som ho a na display svietil Stevan.  Potiahla som nosom a zdvihla.

„Áno?“ povedala som tak aby nič nezistil.

„Ellie. Poď domov. Volal mi Ian a potrebujem aby si bola doma.“ naliehal.

„Dobre. Hneď som tam.“  povedala som rýchlo a zložila.

Mobil som skovala a pozrela na špunta.

„Tak poď“ pohladkala som ho. Postavila som sa a kráčala domov. Bolo to len kúsok. Možno 10 minút cesty. Ani som nevedela že tak kúsok od domu máme park.  Nabudúce budem vedieť.  Otvorila som vchodové dvere.

„Letím ja.“ Pobozkal ma na líce a zmizol. Ani sa na mňa nepozrel. Veľmi sa ponáhľal. Nič som mu nepovedala. Špunta som odopla a išla som do izby. 

Ľahla som si na posteľ a premietala si bozk stále dookola kým ma nezmohla únava a nezaspala som.