My Drugs 46

46. časť

O mesiac neskôr

Potiahla som nosom  oprela hlavu o čelo postele.

„Zlatko nejdeš na vzduch si tu už celý mesiac. Potrebuješ vzduch.“  Mama na mňa ustarostene pozerá.

„Tak mi otvor okno a bude to dobré.“  Pozrela som na moje brucho ktoré ma malinký kopček. Mala som na sebe šortky a voľný top nad brucho.

„Mia urob to aspoň pre to dieťa.“ Sadla si ku mne a chytila mi ruku. „Si bledá a slabá. To mu nerobí dobre. Tak poď.“ Potiahla ma.

Posadila som sa. Zo stolíka som zobrala slnečné okuliare a vlasy som dala do  vrkoča. Zišli sme schody. Obula som si biele šľapky a vyšli sme na dvor. Nemôžem vyjsť na ulicu. Nedokážem sa ukázať svetu na oči. Prechádzala som sa po veľkom dvore okolo bazéna. Sadla som si na zem a namočila som nohy do vody. Oprela som sa rukami o zem a hlavu zdvihla ku oblohe. Dopadalo na mňa príjemné teplo. Toto mi v Londýne chýbalo najviac. Teraz toho budem mať viac než dosť.

„Vo firme máme večierok. Chcela by si ísť so mnou? tam ťa nebude poznať nik.“  Otočila som sa ku mame.

„Potrebuješ okolo seba ľudí nemôžeš byť stále sama.“  Chytila mi ruku.

„Nemám na seba žiadne šaty.“ Sklonila som hlavu.

„Niečo nájdeme. Môžem ti niečo kúpiť podľa tvojich predstáv.“ Usmiala sa.

„Volal ti ocko?“ pozrela som znova na ňu.

„Áno. Volá každý týždeň aspoň raz.  Minule plakal. A L..“

„Mami prosím nie. Nehovorme o ňom lebo to bude bolieť viac.“  zaštípali ma oči.

„Stále ho miluješ však?“ vyznelo to ak posmešne.

„Áno a nikdy neprestanem. Ten kto sa zamiluje raz miluje navždy a u mňa to funguje.“  Hrča mi viac nedovolila povedať.

„Tak bojuj o tu lásku.“  Naliehala.

„To nie je možné.“ Povedala som zúfalo.

„Je slobodný. Celý mesiac na teba čaká.“  Neprestala.

„Pôjdeš mi kúpiť nejaké tie šaty na ten večer?" Zakončila som tú tému lebo by to bolo viac horšie ako teraz.

Myslí si že ma to vôbec netrápi? Každý deň myslím len na neho. Čo by sme mohli robiť. Ako by sme kupovali nábytok a vymýšľali stále nové mená. Ako by sme sa tešili každému kopnutiu do bruška. To všetko je iba krásny sen lebo viem že teraz už nemôže byť cesta späť. Nesmie sa kvôli tomuto vzdať svojej práce. Až moc ľudí ho potrebuje ku svojmu šťastiu. Áno je otec dieťaťa, ktoré čakám ale nemôže sa obetovať kvôli dvom osobám za tých milión a viac ďalších. Vošla som do bazéna celá a zaplávala som si. Potom som vyšla von a ľahla som si na lehátko. Zatvorila som oči a snažila sa na chvíľu zabudnúť na tento svet a snívať o niečom krásnom.

***

 „Si nádherná.“ Usmiala sa keď som otvorila oči.

 Mama mi vyčesala vlasy do hora a zapla. Jemne ma nalíčila. Postavila som sa a obula som si čierne topánky na platforme. Zakrývali ich dlhé žlté šaty bez ramienok a konce boli do oranžova. Chytila som mamu za ruku a spoločne sme išli na večierok do mesta. Sedela som na zadných sedadlách a pozerala von oknom. Mesto už bolo vysvietené. Vystúpili sme pred sálou a išli sme dnu. Všetci kolegovia ma chválili ako som vyrástla. Všetci ma videli keď som mala 14 a boli sme na pracovnej dovolenke. Odvtedy sme s rodičmi nechodili nikde.

Sedela som za stolom a mama bola všetkých privítať a poďakovať za všetko čo robia pre jej firmu. Hrdo som na ňu pozerala a keď skončila zatlieskala som jej a zapískala. To ma zaviedlo do minulosti. Louis držal cenu na Brit Awards a s chalanmi ďakovali fanúšikom. Zaštípali ma oči. Postavila som sa a išla som hľadať toalety.

„Zlatko čo sa stalo?“ onedlho bola pri mne mama.

„Je to tak moc ťažké. Ja všetko mi ho pripomína.“ Pozrela som na ňu so slzami v očiach.

„zlatko iba sa trápiš. Nemala som ťa tu brať.“ Chytila mi ruku.

„Nie mami. Ty sa snažíš a ja ti ďakujem. Sama by som to nezvládla. Ja .. prepáč mi to prosím.“ Objala som ju.

 Hladkala ma po chrbte a hmkala mi melódiu. Spomenula som si na ňu. Keď som bola malá do 4 rokov mi ju spievala keď som išla spať. A spomenula si aj ona. Aj keď na mňa nemala čas, ublížila som jej svojou hlúposťou. Robila čo mohla  a ja som si to necenila. Iba ma chránila a ja som si to nevážila. Odtiahla som sa od nej a utrela som si slzy na kútikoch očí. Upravila mi to a vrátili sme sa naspäť. Akurát začali rozdávať jedlo a potom bola už iba zábava.

„Ahoj.“ Ozval sa pri mne chlap. Pozrela som nad seba.

„Alfonzo.“ Usmiala som sa. „Ako dlho to už je?“ postavila som sa. 

„Dlho.“ Zasmial sa. objala som ho.

„Si..“ premeral si ma. „Dospelá.“ Zasmial sa.

„Ty tiež. Kde si sa tu vzal?“ sadli sme si.

„Povedal som si že je načase navštíviť rodný domov. Chcel som pozrieť aj Miguela ale vraj ste v Londýne.“  Nadvihol obočie. „Ako sa má tvoj slávny priateľ?“ usmial sa. No, ja som skamenela.

„On už nie je môj priateľ.“ Zamračila som sa lebo sa mi chcelo znova plakať.

„Prepáč.“  Sklonil hlavu.

„To je v poriadku.“ Hodila som rukou. „Ako dlho si tu?“ opýtala som sa aby nestála reč.

„Chvíľu ale zase sa vrátim za otcom do Francúzka.“ Pousmial sa.

„A ako sa ti tam darí?“ pýtala som sa ďalej.

„No ako čašník sa nemám zle.“ Zasmial sa.

„Tak to som rada. Kedy sa chceš vrátiť?“

„Chcel som čo najskôr ale možno sa zdržím.“  Nadvihol obočie.

„Budem rada. Aspoň nebudem sama.“  Zobrala som pohár s džúsom a napila sa.

„A čo Miguel?“ opýtal sa so zvedavosťou.

„Ten je šťastný ako bábätko. Má dievča a bude otcom.“ Zasmiali sme sa.

„Tak to je dobré.“

„A ty čo máš dievča?“ štuchla som do neho.

„Áno mám. Volá sa Sonia.“ Rozžiarili sa mu oči.

„Si tu s ňou?“ pozerala som naokolo.

„Nie. Musela ostať doma. ešte študujem.“ 

„Aha.“ Oprela som sa o stoličku.

Celý večer sme prerozprávali celý večer. Rozlúčili sme sa a dohodli že ma príde navštíviť. Z mamou sme nastúpili do auta  a vracali sme sa domov.

Takže je tu NEW časť ;) Teraz až do konca týždňa nemôžem nič pridáť. Blbne počítač  a ide do opravy. Preto som nepridala ani HELP ME. Ale od pondelka budú opäť častí nové každý deň. HELP ME a aj MY DRUGS. 

Prosím si vaše názory na túto časť, Alfonza a Miu a na to ostatné :D :D 

HOPE YOU LIKE IT ♥ 

Alfonzo