Nádej....?

Pre Dadu ;) Jednodielovka je s Harrym. Možno nie podľa očakávania..ale napadlo ma to ako prvé napísala som to ako som to cítila...dokonca som to prežívala... hádam sa bude páčiť a zanecháš koment.... I Hope Yoou Like It ♥ Your Viky ♥

Sedíš doma vo svojej  izbe schúlená v klbku na posteli a plačeš. Spomínaš na dni keď ste boli len On a Ty nik iný. Na jednej strane ho stále miluješ a na druhej nenávidíš. Dieru v srdci ktorú ti urobil nevie nik nevyliečiť ani priatelia či rodina a možno ani on. Jedine čas je riešenie ale ty to už nevydržíš. Nechceš čakať a ďalej sa trápiť a byť prenasledovaná spomienkami. Vytiahneš zo skrine krabicu a sadneš si naspäť na posteľ. Vyťahuješ fotky a prezeráš a spomínaš na dni keď si s nim bola šťastná a nič vás nedokázalo rozdeliť. Sľúbili ste si že tu budete jeden pre druhého navždy a milovať sa budete kým vás smrť nerozdelí aj po tom. Vytiahneš fotku na ktorej ste sami a bozkávate. Z oká sa ti skotúľa slza a dopadne rovno na fotku. Pridajú sa ďalšie slzy. Roztrhneš ju a zahodíš. „Navždy. Pamätáš? Navždy“ skríkla som s celej sily a zobrala do ruky vankúš a plakala si ďalej a stále. Utrieš si slzy a postavíš sa na nohy. Otvoríš skriňu. Dáš si čierne rifle , hrubé ponožky , tričko na to hrubý šedý sveter a vestu. Šál obmotáš okolo krku , čiapku , rukavice. Obuješ si biele čižmy o opustíš dom.  Je December všade naokolo zem a zima. Prechádzaš ulicami cez sneh ktorý na teba padá s jedným zámerom. Skončiť utrpenie. Nevieš kam ideš ale je ti to jedno. Niekde preč od všetkého. Niekde kde budeš mať pokoj. Zastavila si a poobzerala si sa. Zistila si že stojím pred jeho domom. Chcela si odísť ale niekto otvoril dvere. Skryla si sa do kríkov. Zbadala si ho a chcela si začať kričať ale nemohla si lebo ti to nedovolili hlasivky. Položil vrece s odpadkami . ostal tam stáť hľadel do neba. Pozrela si sa tiež a spomenula si na jeho slová. „Vždy keď sa pozriem na nebo , pripomenie mi to teba lebo je krásne a úprimné ako ty“ začala si plakať. Slzy stekali po lícach. Počula si vzlyky. Pozrela si sa na neho stál tam a plakal. Zotrel si slzy a niečo vravel ale nepočula si čo. Bola si od neho ďaleko na to aby si počula. Zavrela si oči a čupla si si. Kriak pukol a kríky sa pohli. Pozrel sa tvojím smerom. Utekať je nemožné lebo by ťa videl a utekal by za tebou. Zakryla si si ústa a ostala ticho dúfajúc že  sa nepôjde pozrieť čo to bolo. Ale márne. Tvoril bránku a kráčal rovno ku tebe. Rýchlo si vyšla. Vaše pohľady sa stretli. Zastavila si a nevedela si sa pohnúť. Slzy neprestali tiecť. Približoval sa pomaly ku tebe ale ty si nemohla ostať. Otočila si sa že utečieš ale zadržal ťa. Chytil ťa za ruku a otočil si ťa ku sebe. Chytil tvoju tvár do svojich dlaní a utrel ti uplakanú tvár od sĺz. Bola si pri ňom tak blízko , vdýchla si jeho vôňu a pozrela si sa do jeho zelených oči. „Si tu.“ Zašepkal. Nechcela si aby si myslel že si zabudla že mu odpúšťaš. Otočila si hlavu aby si neurobila chybu. Pozerala si sa do tmy. „je mi to ľúto.“ Povedal a prinútil ma znova sa na neho pozrieť. Tentoraz začal plakať on. Svoje ruky mal stále na tvojej tvári. Konečne si mohla pohnúť rukami. Dala si si dole rukavice a zdvihla si ich a položila na jeho  tvár a utrela mu slzy. Jednou svojou rukou chytil tvoju a pobozkal ju. „Prosím odpusť mi lebo ja vážne neviem ako mám bez teba žiť.“ Hovoril ako sa ku tebe nakláňal. Bola medzi vami neskutočne malinka medzera a pozerali ste si do očí. „Milujem ťa a nikdy neprestanem. Si môj život. Nikdy na to nezabudni.“ Povedala som a odtiahla som sa utiekla si. Vbehla si na cestu a nevšimla si si prichádzajúce auto. On sa rozbehol za tebou ale nestihol aby zachránil teba aj seba. Auto do vás nabúralo a vyhodilo vás do vzduchu a dopadli na zem. Auto dostalo šmik a nabúralo do plotu. Ležali ste na zemi. A pozerali si do oči. S posledných síl ste dýchali a okolo vás bola krv. „Milujem ťa“ povedal. „Milujem ťa.“ Natiahol sa ku mne a vaše pery sa konečne po dlhej dobe spojili. Bol to vás prvý a zároveň posledný bozk. Bočili ste okolo seba ľudí a húkajúce auto. Odtiahli sme sa a naraz vydýchli.  Nebolo vám pomoci. „Navždy“  povedala si keď ste boli znova spolu. „Navždy.“ Povedal a usmial sa a ty tiež.

Na druhý deň ste boli v každých novinách v Londýne kde sa o vás písalo. O niekoľko dní bol pohreb kde vás pochovali vedľa seba , rozlúčili ste sa so svojou rodinou a pokojne ste mohli odísť a byť spolu NAVŽDY.