Eleanor POV
Zložila.
Mobil som položila na stolík a sadla si na posteľ. Hlavu položila do
dlaní. Musela som jej klamať inakšie by som ju sem nedotiahla. Už keď vie že sú
tu nemusím jej povedať už nič. Iba to že ako trpí. Ale to jej môže povedať aj
on. Musia sa stretnúť. Musia si to vysvetliť. Musia byť spolu. Vyšla som z izby
a išla do Louisovej. Zaklopala som na dvere.
„Ďalej.“
Zakričal. Opatrne som nakukla dnu.
„Môžem?“
„Poď.“ A ďalej sa venoval malej Lux.
„Potrebujem
sa s tebou porozprávať.“ Povedala som nervózne.
„No,
vieš. Niekto tu príde. Ideš niekam?“ pokrútil hlavou že nie. „Dobre. Prosím
ostaň vo svojej izbe. Nikde nechoď a neodchádzaj.“ Pozrela som na neho.
„Dobre
ale o čo...?“
„Nie
Louis. Dozvieš sa to večer.“ Pozrela som sa mu do očí.
„Ok.“
Povedal. Pousmiala som sa a zmizla som. vyšla som a cestou som narazila
do Harryho.
„Prepáč.“
Povedal ale ani sa na mňa nepozrel.
„To
nič,“ obišiel ma ale zadržala som ho. „Harry? Si v poriadku?“ nadvihla som
obočie.
„Áno,
nie, ja neviem. Potrebujem byť sám.“ Pustila som ho a vošiel do svojej
izby. Ešte som tam chvíľu stála a nechápala tomu čo sa stalo. Čo sa jemu
stalo.
Vošla
som do svojej izby a netrpezlivo som čakala na Mii príchod.
Už bolo
8:30 PM. Vyšla som z izby lebo som to nevedela vydržať. Prechádzala som sa
po chodbe hore dole.
Mia POV
Celý čas
som sedela v parku. Pozrela som na čas. Bolo 8:00 PM. Hotel je určite
ďaleko. Postavila som sa a utrela si slzy. Nepomohlo to lebo stále tiekli.
Kráčala som ulicami a hľadala hotel. Už bola skoro tma. Konečne som ho
našla. Prišla som o desať minút skôr. Nadýchla som sa a vošla dnu.
Zamierila som si to ku recepcii.
„Dobrý
večer. Je tu ubytovaná Eleanor Calder. Idem za ňou.“
„Dobrý
večer. Ste Mia Colluci?“
„Áno.“
„5
poschodie. dvere A30.“
„Ďakujem.“
Otočila som sa. Išla som schodmi.
Čím som
išla vyššie, tým viac to bolelo. Bála som sa. Nevedela som čo mám čakať.
Zastala som an piatom poschodí. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. Prišlo
mi nevoľno a zatočilo sa mi v hlave. Oprela som sa o stenu.
Poobzerala som sa naokolo. Na konci bola Eleanor a vyzerala nervózne.
Otočila sa ku mne. Zbadala ma a utekala ku mne.
„Mia si
v pohode?“
„Vyzerám
tak?“ otvorila som oči.
„Ja viem
je to ťažké. Nevolala by som ťa ak by to nebolo takéto zlé.“
„O čom
to hovoríš. Zle?“ začala som sa báť.
„Poď.“
Chytila ma za ruku a silno stisla. Viedla am na koniec chodby.
„Jasné.
Idem sa opýtať a prídem.“ Začula som Harryho.
„Hovorila
si že tu nebudú.“ Pošepkala som. zastali sme. pozrela na mňa.
„Prepáč.“
Povedala a strčila ma do dverí.
„Eleanor.
Čo robíš. Otvor tie dvere.“ držala dvere. čo to robí. Buchla som do nich. Som
v jej izbe tak som išla dnu. Ale to čo som videla som nemala. Naše pohľady
sa našli a hlboko do seba pozerali. Toto som už vážne nevydržala kolená sa
mi podlomili a padala som na zem. Tesne pred tým sa jeho ruky dotkla môjho
tela a zadržala mi hlavu. Začala som plakať. Zavrela som oči a chcela
sa prebudiť s toho strašného sna. Aj keď som ich znova otvorila. Stále tam
stál a pozeral na mňa prekvapene tak ako ja na neho. V očiach sa mu
začali objavovať slzy a videla som v nich bolesť.
Louis POV
Dvere od
mojej izby sa otvorila a potom zavreli.
„Eleanor. Čo robíš. Otvor tie dvere.“ keď som
to počul spozornel som a prudko sa postavil. Je tu. Je tu
a v mojej izbe. Ako sa tu dostala? Čo tu robí? A prečo kričala
Eleanorine meno? Buchla po ich a potom išla tu. Moje oči našli tie jej
a hlboko sa do nej zaryli. Ani jeden s nás sa nepohol. Podlomili sa
jej kolena a padala na zem. Reflexne som sa pohol a chytil jej hlavu
aby sa nebuchla. Cítil som ju pri sebe. Jej vôňa mi udrela do nosa. Zavrela
oči. Nespustil som z nej pohľad. Prezeral som si ju celý čas. Aj keď ich
otvorila našiel som si znova jej oči. Začala plakať. Nevedel som sa pohnúť.
Ležala pri mne a bola pri mne. Je tu. Už som to nevydržal aj ja som začal plakať. Pomohol som jej postaviť
sa. Otočila sa chrbtom. Jej vzlyky
ozvučovali izbu. Prechádzal som sa hore dole po izbe ako idiot. Je tu. Čo robíš
ty debil. Môžeš sa dozvedieť celú pravdu a len tu tak a prechádzaš
zatiaľ čo ona plače. Nadával som si.
Otočil som sa naspäť keď aj ona.
„A-ako..“
začal som koktať. Nevedel som zo seba dostať ani jednu súvislú vetu.
Urobila
krok dopredu. Preglgol som hrču v hrdle a nadýchol sa.
„Teraz
mi už môžeš povedať prečo?“ pomaly som kráčal ku nej. Ani sa nepohla aby ma
pozorovala. Chytil som jej tvár do mojich rúk a zotrel jej slzy. Cítil som
ju pri sebe. Bola pri mne a nebránila sa tomu že sa jej dotýkam.
„Ja
nemôžem.“ Potiahla nosom. Nič som jej na to nepovedal a objal som ju
najsilnejšie ako som vedel. Ona neprotestovala a tiež ma objala. Hlavu som
zaboril do jej ramena a ona do hrude. Chcel som si byť istý že je tu.
Nemýlil som sa. Nebol to sen. Bola to skutočnosť. Cítim jej vôňu. Začal som
plakať a aj ona. Vzlykali sme a nič nehovorili. Zdvihol som ju zo
zeme a ona obmotala nohy okolo mojej panvy.
„Tak
veľmi to bolelo keď som to nemohol urobiť každý deň.“ Povedal som pomedzi
vzlyky.
Zdvihla
hlavu a pozrela mi do očí.
„Pre mňa
je to o mnoho ťažšie. A a ja bude. Neviem prečo som sem prišla.
Zjavne to mala naplánované ale aj tak sa to nezmení.“ Hovorila a hladkala
ma po líci.
„Ako to.
Čo sa nezmení?“ pozeral som na ňu zmätene.
„Toto.
Môžeme sa poriadne rozlúčiť.“ Pobozkala ma na čelo.
„Ako
poriadne. Mia o čom to hovoríš?“ pritisol som ju ku sebe viac.
„Tak
ľahko si mi uveril.“
„Neveril
som ti ani jedno slovo. Utiekla si a nenechala ma ku tomu vyjadriť sa.“
„Nemohla
som. nemám rada lúčenia. A teraz ho musím urobiť ešte raz.“
„Nemusíme
sa lúčiť.“
„Musíme.
Louis nemôžem tu ostať. Opustila som ťa. Nemôžem sa vrátiť ako keby sa nič
nestalo. Nemôžem ti ničiť život. ak by som tak urobila zničila by som všetko
okolo seba.“
„Stále
o tom vravíš. Ako mi ho ti môžeš zničiť. Ničíš ho tak že tu nie si. Že nie
si pri mne. Prečo mi nemôžeš povedať dôvod odchodu.“
„Ak by
som to povedala, určite by si ma presvedčil aby som ostala a to ja nemôžem
dopustiť.“
„Určite
by sme to prekonali nech je to čokoľvek.“
Položil som ju na zem. Preplietol som naše ruky. Pár krát som zažmurkal
aby som lepšie videl.
Doširoka
sa usmiala. Keď som ju videl takto usmial som sa aj ja.
„Po
mesiaci sa prvý krát smeje. Ani raz som ho nedokázala použiť bez teba.“
Zašepkala. Nič som nepovedal. Pomaly som sa začal ku nej približovať. Naše nosy
na spojili. Pozrel som jej do očí a potom ich zavrel. Dotkol som sa jej
pier a motýle v bruchu začali lietať ako splašené. Oblizol som jej
spodnú peru.
Boli
slané od sĺz ale aj tak chutili neodolateľne a robili zo mňa iného
človeka. Vždy ma priviedli ku šialenstvu. Nechcel som ju hneď pobozkať. Otvoril
som oči. A trochu som sa odtiahol. Pomaly otvorila viečka a pozrela
sa na mňa.
„Čo mám
urobiť aby som ťa presvedčil?“ pošepkal som jej a oprel moje čelo
o jej. Vyslobodila ruky z mojich a chytila ma za líca. Slzy
stekali ďalej.
„Proste
ma nechaj ísť.“ Utrela mi ich. Ustúpila dozadu. Kráčala odo mňa čo raz ďalej.
„Nie.“
Skríkol som. akurát otvorila dvere ale stihol som ich zadržať.
„Nedokážem
to.“ Povedal som a pobozkal som ju so všetkou láskou čo som cítil. So
všetkou vášňou čo som v sebe mal. Dal som do toho všetko a ona začala
spolupracovať. V hlave a v celom tele som mal ohňostroje
a divé motýle. Keď už sme sa nemohli nadýchnuť odtiahol som sa.
„Možno
toto nám pomôže. Ja viem že ma stále ľúbiš a ty vieš že ťa nikdy
neprestanem. Sľúb mi že, že si budeš na vždy pamätať, že si môj a ja tvoja.“
Jej dych som zacítil na mojom krku.
Pozrela mi do očí. Otvorila dvere.
„Zbohom.“
Zašepkala takmer nepočuteľne. Naše ruky sa odpojili a ona zmizla. Znova mi
utiekla. Odišla a ja som tu ostal a pozeral sa na to ako odo mňa
znova uteká.
Mia POV
Na chodbe
som stretla Eleanor.
„Na
jeden strane ťa nenávidím a na druhej ťa mám rada a ďakujem ti.“
Povedala som. otvoril sa výťah a ja som nastúpila dnu.
„Mia
počkaj.“ Zakričala ale dvere sa zavreli a ja som išla dole. Chytila som si
pery. Stále som jeho bozk cítila. Jeho
per. Dotyky na svojom tele. Bola som naozaj tam, pri ňom. S ním. Objímala som ho, bozkala
a rozprávala som sa s ním. Toto bolo už poriadne a posledné
zbohom. Vyšla som von a utekala ku východu. Narazila som do dvoch postáv.
Zdvihla som hlavu.
„M-mia?“
povedal Zayn. Nič som nepovedala iba som ho silno objala.
„Zbohom“
zašepkala som mu do ucha. Odtiahla som sa a otočila som sa smerom ku
Perrie. Aj ju som objala.
„Mrzí ma
že som ťa nemohla spoznať.“ Pousmiala som sa . Chcela
som odísť.
„Počkaj.“
Zakričala Eleanor. Otočila som sa. Pribehla ku mne a silno ma objala
a ja ju.
„Sľúb mi
že ostaneme v kontakte.“ Pošepkala.
„Ako?
Ako teraz? Určite budú vedieť že za to môžeš ty.“ Odtiahla som sa
a pozrela na ňu. Začala plakať.
„Ja
niečo vymyslím len mi to sľúb.“
„Sľubujem.“
Objala som ju a všimla si pohľad Zayna a Perrie. Nechápali. Otočila
som sa na odchod.
„Tade
nemôžeš odísť. Sú tam novinári.“ Povedal Zayn.
„Ja nie
som dôležitá. Nebudem ich zaujímať. Dovidenia.“ Povedala som a vyšla som
von zo sklonenou hlavou. Najprv nakukali kto som ale v tej tme nevedeli
nič a tak ma nechali na pokoji. Nastúpila som do taxíka a išla domov.
Teraz som začala ešte viac plakať ako pri Louisovi. Nevedela som si pomôcť. Aj keď
toto zbohom bolo iné. Už druhý krát som ho opustila. Ale nemala som na výber. Milujem
ho ale ostať nemôžem. Pod srdcom nosím dieťa a ktorému nemôžem zobrať
život.
Odomkla som
dvere a pomalými krokmi som išla do izby. Ľahla som si posteľ a plakala
do vankúša. Hlavou mi behala celá hodina čo som s ním strávila a ako sa
ma dotýkal. Všetko som na sebe ešte teraz cítila. Oblízala som si pery a stisla
ich. Aj keď som cítila slanú chuť, bolo tam niečo z neho.
Ako to
vlastne pôjde ďalej? Prišli do New York kvôli práci a neviem ako dlho tu
budú. Zapriem sa tu na tak dlho ako bude treba. Vybrala som mobil a vytočila
číslo Emily.
„Prosím?“
„Ja viem
že je neskoro ale. Ju je Mia. Prepáčte ale najbližšiu dobu nemôžem prísť do
práce. Niekoho som stratila, navždy a ku tomu som ešte aj ochorela. Necítim
sa dobre.“ Povedala som cez vzlyky.
„Mia. Zdá
sa že je to moc vážne ako ťa počujem. Dobre ostaň doma tak dlho ako potrebuješ.
Vybavím to.“ Povedala.
„Ď-ďa-kujem-m.“
položila som. dala som si vankúš na ústa
a začala silno kričať. Ľahla som si a plakala kým ma to nepremohlo a nevystriedal
ho spánok.
Vždy píšeš, aby sme komentovali. Že ti to pomôže pri písaní ale má to jeden háčik. Je to dokonalé a ja neviem ČO mám do komentu napísať. Proste nemám slov. Máš talent a ja vážne netuším ČO by som sem napísala ://
OdpovedaťOdstrániťStačí mi toto. Keď čítam komentáre donúti ma to aby som písala ďalej a potom mám dôvod pre niekoho písať. A ďakujem!
OdpovedaťOdstrániťomgggg,to je dokonalé,ale musia byť spoluu,dalej ! :3
OdpovedaťOdstrániťAwww dokonalé :) opravdu nevim co dodat je to prostě perfektní !! Rychle dalši :33
OdpovedaťOdstrániť