My Drugs 26

Nová časť. Neviem opísať či som spokojná alebo nie. Ďalšia časť bude s pohľadu Louisa. bude určite smutnejšia. po prečítaní KOMENT Hope You Like It ♥

  Zastala som pred letiskovou halou. Obzrela som sa okolo a uvedomovala si ako ďalekom od neho som. Otrela som si slzu. Stopla som prvý taxík. Šofér višie a naložil mi batožinu. Nastúpila som dnu.

„Nejaký hotel?“

Šofér sa usmial a vyrazil. Došli sme po 30 minútach pred menší hotelom. Nebolo to moc v centre takže mi to vyhovovalo. Zaplatila som mu a vystúpila.  Vystúpil a dal mi batožinu. Bol milý a sympatický.

„Slečna. Ste tu asi prvý krát že?“ len som prikývla.

„Tu máte moju vizitku ak by ste potrebovali pomôcť. Mohol by som vám poukazovať mesto?“

„Budem Vám vďačná.“ Odkašľala som si „Ďakujem“ zobrala som vizitku s batožinou a išla do hotela.

Objednala som si izbu kým si niečo nenájdem. Odomkla som dvere B17. Bola to celkom priestranná izba. Hneď obývačka. Sedačka kapucínovej farby. Oproti na stene plazma. Pod tým stolík a nejaké veci na nej. Jedna stena izby bola od metra na hor presklená. Pri dverách bola pevná linka s telefónnym zoznamom. Za sedačkou bol väčší stôl so štyrmi stoličkami.

Malou uličkou som vošla do spálne. Veľká posteľ v strede izby po bokoch stolíky. Bol tam aj balkón. Na boky od postele skrine na bol steny. A vedľa skrine dvere ktoré pravdepodobne viedli do kúpeľne. Oproti postele bolo zrkadlo. Takže každé ráno keď sa zobudím uvidím tu zničenú tvár. Pod oknom bol stolík.

Kufor som položila ku skrini. Nechcem sa zabývať. Chcem si čo najskôr nájsť niečo vlastné. S tašky som vytiahla mobil a zapla ho.  Hneď mi zapípala SMS. Bolo to neznáme číslo. Otvorila som ju.

Nie je to také ľahké ako si, si myslela! –Eleanor

Zamyslela som sa čo môžu robiť. Ako to zobrali. Sadla som si na posteľ a zrazu som sa cítila sama. Opustená. Zničená. Chytila som sa za brucho.

„Možno sa ťa naučím mať rada“ pohladkala som ho.

Prečítala som si SMS ešte raz. Uložila som si Eleanorine číslo. A hodila ho na posteľ. Išla som do obývačky a zavolala na recepciu nech mi donesú niečo ľahké na večeru.  Prehrabala som sa vo vlasoch a nevedela čo mám robiť. Išla som do izby a veci pohádzala po celej izby. Potom som našla tepláky a tričko ktoré nebolo moje ale Louisove. Vdychovala som jeho prenikavú vôňu a slza sa skotúľala po líci. Obliekla som si ho a išla čakať na jedlo. Po chvíli bolo počuť buchot na dvere. Otvorila som a vo dverách stála žena s vozíkom. Dala to ku sedačke.

„Prepáčte, dala by som vám aj prepitné ale nemám ešte americké doláre“

„To je v pohode“ povedala odmeranie. Takže v pohode to nebolo. Odišla a ja som sa pustila do jedla. Sedela som za stolom. Vytiahla som spod trička retiazku a teraz sa už úplne rozplakala. Neviem o čo sa pokúšam. Nezvládnem byť bez neho. Je môj život. je všetko. Myslela som si že to zvládnem. Nie hneď ale nepodarí sa mi to. Nikdy. Budem sama a budem sa musieť presvedčiť a uveriť sama sebe že som zabudla aj keď to tak nebude. Opustila som ľudí na ktorých mi najviac v mojom živote záležalo. Opustila som jeho. Dýka je preč ale rana ostala a krváca. Nikdy sa nevylieči.

Nudila som sa a tak som išla do mesta. Prezliekať sa mi nechcelo. Na tričko som si dala mikinu a zobrala som kľúče a peňaženku. Keď mám začať od začiatku tak zo všetkým. Išla som do prvého obchodu s mobilmi, laptopmi a tabletmi. Keďže v Londýne som nechala aj tableta aj laptop kúpila som si nové. Rozhodla som sa aj pre mobil s novým číslom.  S menšou prechádzkou som ešte zablúdila do jedného obchodu kde ma očarili periny s Britskou vlajkou. Kúpila som si aj to. Potom som zablúdila ale nakoniec som našla hotel a doma som bola až večer. Položila som to na posteľ a išla si ľahnúť do obývačky.

Table a mobil 

Laptom a periny/obliečky 

**

Prešiel týždeň. Stále som zavretá v izbe. Von som od prvého dňa nebola ani raz. Sedím sa sedačke a napchávam sa zmrzlinou. Vždy keď príde upratovačka pošlem ju preč s vozíkom od raňajok a večere a viac nechcem od nej nič. Páči sa mi to tu takto. Na posteli som nespala ani raz. Mám tam len veci. Louisove tričko mám stále na sebe. Aj keď sa osprchujem dám si ho. Popri sedenia na sedačke a pozerania televízii  čítam noviny. Hľadám byt a prácu. Ani dnes to nie je inak.

Pretočila som na ďalšiu stránku  čítala. Do očí mi udrel posledný inzerát.

MILUJEŠ VŠETKO ČO SA TÝKA MÓDY? NEVÁHAL A PRÍĎ NAPOHOVOR!

Milujem všetko okolo módy. Bola to firma Hollister. Moc nadšená som nebola že to bola zrovna táto firma ale nič iné mi neostávalo. Odpísala som si na ruku adresu. Noviny boli dnešné takže možno budem mať šancu. Vyskočila som na nohy a utekala o izby.

 Hrabala som sa vecami. Našla som čierne šortky, biele čipkované tričko ktoré som zakasala. Ešte niečo na vrch. Nič sa mi ku tomu nehodilo. Zakopla som o kufor. Otvorila som ho a tam som našla zelené bolerko s kvetmi.  Ku tomu zlatý náhrdelník.  Položila som to na posteľ. Vbehla som do kúpeľne.  Pozrela som do zrkadla vyzerala som strašne. Učesala som si vlasy a vzadu zapla čierny štipec. Poriadne vydrhla zuby. Z kozmetickej tašky som vytiahla veci  začala som čarovať. Make up. Linka, špirála, čierne tiene. Zvýraznila som lícne kosti. Nahodila som falošný úsmev ani nebolo vidno že som chodiaca troska alebo skôr sediaca troska. Do čiernej kabelky som dala, mobil, peňaženku a kľúče od bytu. Dala som si bolerko a náhrdelník. Na zemi som zbadala čierne baleríny tak som si ich obula a mohla som vyraziť.

Vyšla som pred hotel a nemohla som stopnúť taxík. Spomenula som si na toho šoféra. Vytiahla som vizitku a vytočila jeho číslo.

„Prosím?“ 

„Dobrý deň pred týždňom ste ma viezli na hotel. Malá hnedovláska.“ Dúfala som že si spomenie.

„Ouu jasné. Už viem.“ Vydýchla som si.

„Mohli by ste mi pomôcť?“ zahryzla som si do spodnej pery.

„Iste. Kde ste?“

„Pred hotelom“

„Hneď som tam“ zložil. Mobil som skovala do tašky a čakala. Po 15 minútach dorazil. Nastúpila som.

„Ďakujem“ pozrela som na neho.

„To je v poriadku. Inač sa som Robert.“

„Mia.“ Potriasli sme si rukami.

„Kam to bude?“ pousmial sa.

„Tu“ ukázala som mu adresu čo som mala na ruke.  Prikývol. Po ceste sme sem tam prehodili reč. Cesta trvala dlho. New York-ské cesty boli preplnené a zápchy nemohli chýbať. Po 40 minútach sme tam konečne dorazili. Vystúpila som.

„Potom mi zavolaj. Prídem po teba“ povedal cez okienko.

„Fajn.“ Zakývala som mu.

Pozrela som sa na budovu a s nádychom som vošla dnu. Na recepcii mi povedali kam mám ísť. Vošla som dnu. Bolo tam už dosť dievčat. Staršie alebo v mojom veku možno aj mladšie.

Žena asi sekretárka mi podala dotazník s perom. Sadla som si na stoličku a začala vypisovať. Počula som šuškanie a tak som zdvihla hlavu. 3 baby si niečo vraveli a ukazovali na mňa. Keď videli že som ich zbadala tvárili sa že nič. Pokrútila som hlavou a ďalej si ich nevšímala. Po vyplnení som už len čakala. Poobzerala som sa naokolo. Všetci boli vyčačkaný. Pripadali mi tak umelo. Buď to oni prehnali alebo ja som chudera ktorá sem nepatrí. Nevedela som kedy príde na mňa rad. Začínala som byť nervózna a obhrýzala som si nechty.

„Mia Colluci!“ bolo posledné meno ktoré zavolali čiže ja. Zobrala som si kabelku a išla do vnútra. Na gauči sedeli 2 ženy a jeden muž.

„Dobrý deň“ povedali naraz

„Dobrý deň“

„Posaďte sa.“ Naznačil mi muž.

„Dáte si niečo?“ opýtala sa sekretárka.

„Vodu. Ďakujem“

Jedna žena si už niečo zapisovala . Začali sa mi potiť ruky.

„Tak Mia povedzte nám niečo o sebe.“ Povedala žena v strede.

„Som Mia Colluci. Pochádzam zo Španielska a nejaký čas som žila v Londýne.....“ povedala som im to najpodstatnejšie. Potom sa ma začali pýtať oni mňa. Vzdelanie, prečo tu chcem pracovať a niečo o móde. Na všetko som vedela odpovedať.

„Výborne. V dotazníku ste neuviedli aký plat si predstavujete. Všetci to napísali až na vás.“

„Ja sa považujem za skromnú. Nechávam to na zamestnávateľov. Nechcem hneď na začiatku určovať pravidlá.“ Neisto som sa pousmiala.

Všetci na mňa pozreli a usmiali sa.

„Máte pravdu. Ste skromná a okrem toho aj milá, veľmi sympatická a hlavne pekná.“ Žmurkol na mňa muž.

„Máte štýl. Ste pekne zladená. Nemáte nič čo by ste nepotrebovali. Máte aj dobrú postavu. Angličtinu máte perfektu a španielčina nie je problém!“ usmiala sa na mňa žena ktorej som sa najviac bála.

„Ste ideálna. Myslím že nie je nad čím premýšľať.“ Povedala žena v strede a pozrela na obidvoch.

„Ste prijatá!“ povedali jednohlasne.

„Vážne?“ nahodila som môj falošný úsmev. Čudujem sa že si ho nevšimli. Napila som sa vody.

„Áno.“

„Zajtra sa Vám ozveme. Podpíšeme zmluvu a budete jedná z nás.“ 

Podala som si s nimi ruky a odišla. Keď som sa nadýchla vzduchu usmiala som sa. Konečne som našla prácu a navyše takú ktorá ma baví. Zavolala som Robertovi. Odviezol ma do hotela. Prezliekla som sa len do Louisovho trička. Sadla som si na sedačku. Išla som si po laptop a zapla ho. Išla som na e-mail. Bolo ich asi 20. Otvorila som si ich. Polovica bola od Alice a ostatné od Eleanor. Nemala som odvahu pozrieť sa na tie od Alice. Išla som na tie od Eleanor.

1.      Kde si?

2.      Ako sa máš?

3.      No tak! Odpíš mi!

4.      Louis je na tom zle. Nechce nikoho vidieť.

5.      Prečo neodpisuješ a čo máš s mobilom neviem sa ti dovolať??!

6.      Alice našla kľúče od tvojho bytu.  Bol tam s ňom Louis.

7.      Volal mi Louis. Myslí si že niečo viem o tvojom odchode. Neverí mi. Budem sa snažiť aby som nič nepovedala.

8.      Každý deň mi volá Harry. Informuje ma o tomto všetkom. Všetko viem od neho. Louis ma nechce vidieť. Volal mi iba raz a to preto aby odo mňa niečo dostal.

9.      Každý deň ti píšem správy. Kde máš mobil?

10.  Odpíš aspoň raz.  Je to tu ťažké. Nikto sa nevie zmieriť s tvojím odchodom.

Začala som plakať. Ani pre mňa nie je nič ľahké. Klamem samú seba. Nič nerobím len myslím na neho. Rozhodla som sa že prečítam aj tie od Alice. Otvorila som prvý. Bol dlhý.

Ahoj. Mia. Dúfam že si to prečítaš. Je to neuveriteľné. Neviem sa zmieriť s tým že si odišla. Miguel sa tiež zrútil. Našli sme kľúče od tvojho bytu. Išla som tam s Miguelom. Nechala si tam všetky veci. Naozaj to je pre teba také ľahké zabudnúť? Nechať tam všetko a žiť nový život? tu to je naopak. Nebola by minúta ak by som ja alebo Miguel na teba nemysleli. Všetko si si zle vysvetlila. Klameš nie len nás ale aj samu seba. Nechcem ti nič vyčítať. Len chcem aby si vedela že to nie je o nič lepšie. Nič nie je dobré. Stal sa opak toho čo si si myslela. Nik nie je šťastný! Naopak.

Slzy stekali po tvári. Musela som byť rozmazaná a čierna ako čert. Otvorila som ďalší.

Chcela som dnes ísť za Louisom ale nemám na to odvahu. Zayn vravel že nikoho nechce vidieť a že stále je v izbe ale niekde odíde sám a nikomu nič nepovie. Dokonca ani chalanom. Harry sa snažil s ním prehodiť reč ale neúspešne. Jedine s nimi prehovoril a to aj tak na silu keď boli v štúdiu. Odtiaľ prišiel hne´d domov a zase sa zavrel  izbe. Proste nám chýbaš.

Predsa som mu napísala aby nezahodil jeho usmievavú tvár. Otvorila som tretí.

Dnes som bola po dvoch dňoch u chalanov. Všetci sa tvárili ako na pohrebe. Napísala si že mame proste zabudnúť. Myslíš že je to také ľahké? Ako si mohla ty zabudnúť tak rýchlo? Išla som za ním do izby. V ruke mal tvoje tepláky a sedel na parapete. Po dlhom hovorení mi konečne odpovedal a hovoril so mnou. povedala som mu že mám kľúče od tvojho bytu. Chcel tam ísť. Chalani chceli ísť s ním aby sa mu niečo nestalo ale nedovolil im to. Chcel ísť len so mnou. keď videl tie fotky. No ktorých ste boli vy a aj všetci. Všetky do jednej si ich prezeral a popri tom plakal. Našiel tvoj laptop a tablet. Zobral si ich má ich u seba v izbe. Veľmi som sa držala aby som mu nepovedala pravý dôvod jeho odchodu ale sľúbila som ti to. Budem to musieť aj dodržať. Miguel už tiež viem pravdu. Aj on povedal že je sprostosť že si kvôli tomu odišla. Keď sme odišli z bytu rozlúčila som sa s ním dlhým objatím a potom odišiel naspäť do vili a ja do bytu. Spala som tam. možno som hlúpa ale takto som sa cítila byť s tebou. Tie spomienky a fotky. Možno sa teraz pýtaš že prečo sme tam boli. Ale dúfali sme že niečo nájdeme. Sama som nevedela čo ale takto sme boli pri tebe. Ak to čítaš... len ....

Toto bol  len tretí. Čo bude v ostatných. Nezabudla som. Nie je ľahké zabudnúť. Nie je ľahké zabudnúť na lásku svojho života. Navždy bude v mojom srdci a aj všetci. Ani si myslia že som zabudla. Možno to v liste čo som dala Louimu a Miguelovi tak vyznelo ale nezabudla som na nich a ani na tu lásku čo cítim. Prívesok prázdneho srdca čo som mala na sebe som zložila a stisla v päsť.  Išla som na ďalší.

Už je to štvrtý deň. Všetci ti voláme na tvoj mobil ale ty si nedostupná. Prestávam dúfať že čítaš aj tieto emaily ale písať aj tak neprestanem. Dnes sme s Miguelom boli za tvojím otcom. Povedali sme mu pravdu. Je to tvoj otec a musí vedieť pravdu. Zrútil sa. Je s toho zničený volal aj tvojej mame. Pomysleli sme si že by si tam mohla byť ale tá myšlienka hneď aj odišla keď povedala že o tebe nič nevie. Nech si kdekoľvek myslí na to že sa môžeš vrátiť.

Nemôžem sa vrátiť. Ako by som mohla. Veď nemôžem len tak prísť a tváriť sa že sa nič nestalo. Už som ich ra opustila a tak to aj ostane. Budem tým trpieť doživotne.

Už je to týždeň. Presne sedem dní. Odvtedy sa nič nezmenilo. Miguel bol za chalanmi ale neviem o čo išlo, nepovedal mi to. Už vie o tom aj Danielle. Tiež nebola s toho šťastná. Perrie ťa videla len raz v živote. Hádam si nezabudla kedy to bolo. Myslela si že budete kamarátky ale nemala príležitosť. Každý sa na verejnosti tvári tak šťastne a keď sa stratia z dohľadu novinárov a fanúšičiek nevedia čo úsmev znamená. Všetkým si prinieslo do života niečo a teraz si odišla a im to ostalo a len tak ľahko sa toho nevzdáme.

Na  ostatných piatich bolo to iste. Písala ich dnes. Boli krátke. Myslia si že som zabudla. Myslia si že som zabudla na chvíle strávené s nimi. Už som to nevydržala a plač sa zdvojnásobil. Dole lícami tiekli vodopády sĺz. Nedokázala som ich zastaviť. Laptom som dala na bok. Prívesom som si dala ku perám. Zavrela som oči. Kolena som pritisla ku sebe a kolísala som sa. Je ľahké si niečo myslieť bez toho aby vedel pravdu. A taká som bola ja keď som ich opustila. Len teraz som si to skutočne uvedomila že som spravila chybu. Ale ak by som pod srdcom nenosila dieťa nikdy by som sa ich nevzdala. Bila by som sa o nich do posledných síl. Zničil mi život a nenávidím ho. Bude ťažké sa naučiť milovať ho. Milovať život. zobrala som laptop a začala písať Eleanor.

Ahoj. Nebola som schopná nechať si staré číslo. Nebola som schopná ničoho. Celý týždeň sedím na hoteli a napchávam sa zmrzlinou zmiešanou slzami. Diera stále krváca a nikdy neprestane. List čo som dala Louimu nebol ten čo som chcela. Ale teraz to už neľutujem. Každý si myslí že som zabudla. Každý si myslí že som ich opustila a už neviem kto sú. Alice mi píše emaily. Otvorila mi oči. Nie je to také ľahké ako som si myslela. Je t o mnoho ťažšie. Klamala som ich a klamala som jeho a seba. A aj teraz sa klamem. Na izbe mám bordel ako po výbuchu. Dnes som bola prvý krát na čerstvom vzduch. Našla som si prácu v Hollister. Som v New York. Verím ti a preto ti aj píšem. Kde som a čo robím. Dúfam že to nikomu nepovieš a vážne si to necháš pre seba. Moje číslo ti pošlem SMS. Len dúfam že sa nik nedozvie kde som!

Odoslala som jej to. Laptop som vypla. Ľahla som si na sedačku a pozerala do prázdna. Pred očami sa mi zvali všetky tváre ako sú šťastný. Nechcem ani len vedieť aký sú teraz. Ale časom to možno prejde. Natiahlo ma. Rýchlo som utekala do kúpeľne. V záchodovej mise ostali moje raňajky. Už je to tu. Príznaky tehotenstva. Zajtra budem musieť ísť ku gynekológovi. Zazvonil mi mobil.

„Prosím?“   

„Mia? Tu je Emily z Hollister. Máte zajtra okolo 1:00 PM čas?“

„Iste. Vyhovuje mi to.“

„Tak zajtra príďte. Na recepcii vám povedia kde máte ísť. Tešíme sa.“

„Aj ja. Ďakujem. Dovidenia“

„Dovidenia.“ Zložila. Mobil som položila na stolík a ja som sa opäť hodila na sedačku a hľadela do stropu.   Soooooooo carrots?? Dojem? Dúfam že sa aspoň trošku páčilo. Ak áno tak názor zanechajte ako KOMENT prosííím môže byť aj anonymný. je mi to jedno ♥