Help Me! Oslava

Carrotky.. Prvú časť pridám dnes. Ak bude na tejto časti 5+ komentárov tak pridám novú časť. To je dne s všetko zajtra bude aj My Drugs a Moments. Teraz letím na This Is Us. Nemôžem sa dočkať. Tak sa majte ♥ I hope You Like It. ♥
P.S Informácie ktoré sú ohľadom blogu nájdete na Facebooku v skupine TU!

„Nemôžem uveriť že mi to Ian dovolil. Dovolil mi osláviť moje narodeniny.“ Kričala som aby ma bolo počuť lebo hudba bola hlučná. Ian môj brat (nevlastný) my dovolil oslavu mojej 20 pod podmienkou že so mnou budú Stevan a Roger.

 Najlepší kamaráti Iana. Sedeli za pultom a pozorovali ma ako tancujem.  V ruke som mala drink a tancovala som so všetkými čo sa pridal. Hudba sa mi dostávala pod kožu a nechala som sa ňou unášať. 

Potrebovala som toalety a tak som sa vrátila ku chalanom.

„Potrebujem si odskočiť“ položila som pohár na drevený bar. Roger sa postavil.

„To nemyslíš vážne.“ Povedala som so zdvihnutým  obočím.

„Vieš dobre čo povedal Ian.“

„Ale ten tu nie je a navyše ak by ma chcel niekto zabiť už by to dávno urobil.“ Žmurkla som na neho. „Nebojte sa, hneď som tu.“ Otočila som sa a urobila krok dopredu.

Umyla som si ruky a opláchla tvár studenou vodou.  Bolo mi neskutočne horúco. Bola som spotená a všetko sa mi lepilo na tele. Utrela som sa a upravila make up. Pár krát som zažmurkala. Otvorila som dvere a niekoho som s nimi udrela. Pustila som ich a dala ruku na ústa. Dotyčný ležal na zemi a držal si hlavu.

„Prepáč mi to.“ Čupla som si ku nemu. Prebodával ma pohľadom a odtiahol sa odo mňa. Postavil sa na nohy a ja tiež.

„Nedávala som pozor. Mrzí ma to.“ Pozrela som sa do jeho čokoládových očí.

„Hlavne že sa nič nestalo.“ Povedal po chvíli a objavil sa mu jemný úsmev.

„Si tu sama?“

„Nie, s dvoma kamarátmi. Oslavujem narodeniny.“  Povedala som nesmelo.

„Tak všetko najlepšie. Ja som Zayn.“ Nastrčil ruku.

„Ellie.“ Potriasli sme si nimi.

„Tak ja  by som mala ísť. Ešte raz prepáč. Dúfam že som ti nijako neublížila.“ Opatrne som sa dotkla jeho čela končekmi prstov. 

„Neboj sa. Budem v poriadku.“ Odtiahol sa a odišiel bez toho aby sa na mňa čo i len aspoň posledný krát pozrel. Stála som ako obarená. Bol niečím zvláštny. Ako keby si chcel držať odstup. Pokrútila som hlavou a vrátila som sa.

„Konečne.“ Povedal Stevan. Nevnímala som ich. V hlave som mala len jeho. Ako na mňa pozeral.

„Ellie!“ potriasol mnou  Roger.

„Uf, čo?“ zdvihla som pohľad.

„Počúvaš nás? Už je neskoro a mali by sme ísť.“  Pozerali na mňa ustarostene.

„Ou, áno poďme.“ Zobrala som si kabelku. V inakšom prípade by som protestovala ale ten chalan ma vyviedol z rovnováhy a donútil ma aby som na neho stále myslela. 

***

Zobudila som sa na krik. Prudko som sa postavila až sa mi zatmelo pred očami. nohy som spustila na podlahu a obula papuče.  Pomaly som otvorila dvere a nastrčila sa tak aby som počula.

„Ako je možné že ho zabili! Čo sa stalo?“ kričal Ian.

„Ja neviem. Boli sme v meste a len sme sa prechádzali a keď sme ich stretli provokovali nás. Udrel jedného z nich a následne jeden s nich vystrelil. Už sa mu nedalo pomôcť.“ Ozval sa Stevan. Jedine kto chodí so Stevanom na prehliadky po meste je Roger ale on nemohol zomrieť. Nemohli mu ublížiť. To nie je pravda. Naskočili mi zimomriavky. Vybehla som z izby a utekala dole kde bol Ian a Stevan. Ian bol nahnevaný ale aj smutný. Stevan už plakal.

„Ellie...“ začal Ian ale už to ani on nevydržal.

„To nemôže byť pravda!“ povedala som kráčajúc ku Ianovi a rozplakala som sa. Objala som ho najsilnejšie ako som vedela a on ma objal celé moje telo. Vzlykala som mu do trička a celá som sa začala triasť.

„Povedz že to nie je pravda!“ šepkala som stále dookola. Položil ma na sedačku.

„Je mi to ľúto.“ Pohladkal ma po vlasoch. Sadol si ku mne Stevan a aj on ma silno objal.

„Ale prečo on?“ povedala som nahlas a potiahla nosom.

„Neboj sa, vyriešime to. Zaplatia za to!“ povedal tvrdo Stevan.

Stevan a Roger boli kamaráti od malička. Boli ako bratia. S Ianom sa spoznali v škole a odvtedy bola nerozlučná trojka.

„Nenávidím ich, prečo ničia všetko na okolo.“ Utrela som si slzy a zamračila som sa. Nehovorím že mi, teda Ian je svätý tiež je mafián ale nezabije človeka len preto že ho udrie. Robí to len keď je v nebezpečenstve.

„Oni sú proste taký. Každý je z iného kúta Anglicka. A jeden je s Írska. Spojili sa a myslia si že im to tu patrí aj keď vedia že to nie je pravda. Ešte sme tu mi.“ Riekol Stevan.

„Najprv Eric a teraz Roger.“

Eric. Brat, ktorý sa im postavil a tak isto ho zabili. On bol sám a oni 5. Zabili ho bez všetkého. Ako keby bol terč. A ku ho zahodili niekde ako špinavú handru. Nemohol mať ani pohreb. A teraz si to odniesol Roger. Nenávidím ich. Keby som tak mohla niečo urobiť. Ale Ian ma drží od všetko čo najďalej. Ani neviem ako sa poriadne drží zbraň alebo ako sa mám byť. Som drevo čo len stojí.

Postavila som sa a vybehla som hore do izby. Dala som si horúcu sprchu a myslela na Rogera. Bol to blázon s ktorým som vyvádzala somariny. Mali sme vzťah ako nikto iný. Kto nás videl na ulici si myslel že sme pár a my sme sa vždy začali rehotať ako blázni na psychiatrii. Nikdy na neho nezabudnem.

„No tak, skoč! Ja ťa chytím!“ zakričal na mňa a nastavil ruky. Preliezla som zábradlie môjho balkóna a pridržiavala som sa. Pozerala som dole. Bola tam kopa snehu. Ako keby tam boli periny. A stál tam Roger a smial sa. Nebolo to až tak vysoko ale ani nie vysoko.

„Ak sa mi niečo stane máš ma na svedomí!“ zakričala som naspäť.

„A čo ja? Veď ma pripučíš!“ zažgeril sa.

„Idiot!“ povedala som pre seba a na tri skočila. Spadla som rovno na neho. Opatrne som otvorila oči. Boli sme zaborený  v tom snehu až po pás. Vydýchla som si a začali sme sa znova smiať.

„Čo zase vystrájate?!“ zdvihli sme hlavu kde bol Ian. Len som zakývala a ďalej sa smiala.

„Ste normálny?“ ozval sa ďalší hlas vedľa nás. Otočili sme hlavu.

„Braček. No tak, pomôž nám.“ Usmial sa. Boli sme na sebe nalepený a nevedeli sme sa pohnúť. Vystrčil ruku a vytiahol najprv mňa a potom  me spoločne vytiahli Rogera.

Slzy sa miešali s vodou. Vypla som ju a dala som na seba župan. Vlasy som vyfénovala. Otvorila som skriňu. Dala som si čierny overal. Vlasy som dala do copu a obula hrubé čierne papuče. Vyšla som na balkón a pozrela sa dole.  Mala som tam jeho tvár. Vtedy bola najkrajšia zima tu v Londýne. Všetko bolo biele. Milujem zimu ale keď je taká ako má byť. Keď vločky padajú z neba celú noc a potom je všetko biele ako páperie. Pozerala som na cestu kde som zbadala čiernu osobu. Zaostrila som tam zrak. Všimol si že na neho pozerám. Zaliezol za strom. Určite to musí byť niekto z nich. Ale nie som si istá. Som tak strážená že som nikdy ani jedného z nich nevidela. Ešte som chvíľu čakala či sa nevystrčí ale márne. Zatriaslo ma od zimy. Zavrela som balkónové dvere  a išla do kuchyne. Na terase sedel Ian ako vždy keď je smutný alebo premýšľa a potrebuje byť sám. Naliala som si šálku teplého čaju a išla ku nemu. Sadla som si so slameného kresla  a cez nohy dala chlpatú deku.

„Nad čím premýšľaš?“ povedala som opatrne. Zdvihol ku mne hlavu. Mal červené oči.

„Že sa pýtam.“ Odchlipla som zo šálky.

„Musím niečo vymyslieť. Nemôže to takto ostať.“ Zaťal päste.

„To áno, len prosím neurob niečo čo ťa ohrozí. Nemôžem stratiť aj teba.“ Chytila som mu ruku a stisla ju.

„Neboj sa. Budem v poriadku.“  

Budem v poriadku.

Táto veta mi pripomenula včerajšok. Zase som videla jeho tvár.

„Zayn Malik musí zomrieť!“ postavil sa Ian a odišiel.

Zayn? Volá sa tak ako ten chalan z klubu! Je to len náhoda? Alebo?... nie to nie je možné. Nemôže to byť on. Ak by to bol on určite by na mňa nakričal. Ale on bol opatrný aj keď trošku nahnevaný. Držal si odstup. Nie to proste nebol on! 

5+ KOMENTOV A BUDE ĎALŠIA :3!