Help Me!

Rozhodnutie

Ellie POV

Sedela som na sedačke. Ian a Stevan išli niekde preč kvôli rokovaniu vo firme. Ostal so mnou Eric. Pritúlila som sa ku nemu.  Zazvonil zvonček na celý dom.  Postavila som sa.

„Počkaj idem ja.“  Postavil sa Eric. Prikývla som a naspäť si sadla.

„Ahoj.“ Počula som muža.

„Čo tu robíte?“  takže ich je viac. kto to je?  Eric neodpovedal lebo som ho videla predo mnou a za ním bol blondiak s modrými očami ako obloha.

„Eric?“ postavila som sa. Zbadala som ako sa mi začali triasť ruky.  Jeden s nich ku mne pristúpil. Kučeravé vlasy a oči ako mám ja len o niečo tmavšie.

„Ani sa jej nedotkni!“ zavrčal Eric.

„Pšššt.“  Povedal blondiak a pritlačil mu zbraň na spánky.

„NIE!“ skríkla som. 

„Je to len na tebe.“ Usmial sa kučeravý a pohladkal ma po líci.

Začala som tuho uvažovať.  Nepôjdem nezabijú len Erica. Príde na rad Ian a aj Stevan.  Potom by ma zobrali. Ak pôjdem dobrovoľne. Nie len že zachránim svoj život ale aj ich.  Zo slzami v očiach som pozrela na chalana predo mnou.

„Neplač. Ak pôjdeš nič sa ti nestane.“  Usmial sa tak že sa mu na lícach objavili jamky.

„Akú veľkú váhu ma vaše slovo že ho dodržíte.“  Pozrela som znova na Erica.

„Emily NIE!“ zasiahol Eric.

„100%.“ Povedal.

A je tu ešte niečo.  Budem mať starosti o to aby nezabili moju rodinu a nebudem mať čas myslieť na neho. Zabudnem a bude to menej bolieť ako tieto dva týždne.  Nezabudnem na jeho orieškové oči, na to ako vyzerá. To mi v pamäti ostane na vždy. Ale zabudnem na to čo cítim. Mám ku nemu veľa pocitov a musím sa ich zbaviť.

„Dobre.“ Pošepkala som. Nastrčil ku mne ruku ktorú som chytila a silno stisla.

„Som rád že si sa rozhodla takto.“  Pritisol ma ku sebe.

„Ale nemám žiadne veci.“  Zastala som.

„Ani nepotrebuješ. Tam budeš mať všetko čo potrebuješ.“  Znova sa usmial.

„Tak mi dovoľ sa rozlúčiť.“ Pozrela som na neho.  Pustil ma a ja som sa rozbehla ku Ericovi. Slzy vyleteli. Čo najsilnejšie som ho objala a hlavu zaborila do trička.

„Prečo to robíš?“ pošepkal.

„Nesmieť ťa znova stratiť.“ Bradu som oprela o jeho plece.

„Povedz Ianovi nech sa nehnevá a že ho mám strašne rada a aj Stevana.“ Pošepkala som. Odtiahla som sa.  Utrela som mu slzy.

„Nevidíme sa posledný krát.“  Pošepkal mi ako ma pobozkal na líce.

„Hlavne nič neskúšajte.  Ja prídem sama!“ objala som ho jednou rukou okolo krku.

„Je čas.“ Chytil ma kučeravý.   Pribehol malý špunt a začal brechať.

„Je to môj pes, môžem si ho zobrať?“ chytila som špunta a s nádejou pozerala.

„Fajn.“  Potiahol ma. Venovala som Ericovi posledný pohľad a išla. nastúpila som na zadné sedadlo a pripútala sa.

„Nebudeš ľutovať.“ Žmurkol na mňa blondiak ako si prisadol ku mne.  Otočila som hlavu ku oknu a pozerala sa na dom.

Teraz musím byť silná!, pomyslela som si.  Celou cestou som hladkala špunta po chrbátiku.  Zastali sme pred obrovskou vilou. Bola o dva krát väčšia ako naša. To sa v nej naháňajú či čo? Nepochopím na čo ľudia majú také veľké domy aj keď polku neobývajú. Ukazujú že na to majú? Jediné vysvetlenie.  Zastavili sme vo veľkej garáži kde bolo ešte 10 áut vrátane tohto.  Vystúpila som a špunta stále držala.  Išla som za blondiakom. Kučeravý išiel za mnou. vošli sme do veľkej priestrannej miestnosti. Predpokladám že to bola obývačka.

„Vitaj.“ Usmial sa blondiak.  Nič som mu nepovedala. 

„Tak budeš nás stretávať každý deň. Zvykaj si. Ja som Harry.“  Povedal kučeravý a nastrčil ruku.  Otočila som sa mu chrbtom čím som mu dala najavo že nemám záujem.

„A ja som Niall.“  Povedal blondiak a odišiel.

„Už ste tu. Ja som Louis a toto je Liam.“ Prišiel dnu hnedovlasý s dlhšími vlasmi a s modrými očami a hnedovlasý s krátkymi vlasmi a hnedými očami.

„Zayna spoznáš večer teraz odišiel.“  Zasmial sa Liam.

„Nezaujíma ma kto ste. Ukážte mi kde mám izbu a nechajte ma samú.“ Zamračila som sa. Prekvapilo ich moje správanie lebo na seba pozerali. 

„CHERYL!“ zakričal Harry.

To meno mi je známe. Predsa sa tak volá... ona. Držala v ruke mobil. Ako náhle zdvihla hlavu mobil jej vypadol z ruky a rozpil sa lebo dopadol na dlážku.

„Preboha Ellie čo tu ty robíš?“ Podišla ku mne.

„Ja? Čo tu robíš ty?“ bola som prekvapená ako ona.

„Ja tu bývam.“ 

„TY tu bývaš? Ty poznáš ....“ nedopovedala som.

„Ja tu bývam s mojími kamarátmi.“ Ukázala na chalanov. 

„Takže si sa so mnou zahrávala?“  zamračila som sa.

„Zahrávala? Nie, prečo?“

„Nerob sa hlúbov. Vedela si kto som Emily C-R-Y-S-T-A-L. a ak tu bývaš tak vieš kto som ja, kto sú moji bratia.“  Zakričala som.

„Ellie Crystal.“ Zopakovala. „Vtedy mi to nedošlo. Keď som v škole na nič nemyslím čo sa deje tu. Ellie, prisahám ti že som ti neklamala a nezahrávala sa s tebou!“  vyzerala presvedčivo.

„Chcem byť sama.“ Pozrela som na Harryho.

„Kde má izbu?“  pozrel na Cheryl.

„Vedľa Zaynovej, na ľavo.“ Sklonila hlavu.

To meno mi spôsobilo zimomriavky na tele. Ako dokážem zabudnúť keď len to meno mi ho pripomína a hlavne ten bozk. Išiel preč. Rýchlo som išla za ním. Vošli sme do jednoduchej izby. Harry zamkol dvere a ja som ostala sama so špuntom.

A ostala som sama.  Som sama a vtedy myslím na neho ako aj teraz.

„Kde si teraz?“ pošepkala som pri okne. Skotúľala sa mi slza ktorú som hneď utrela. Sadla som si na parapetu a pozerala na záhradu.

Urobím všetko aby som kvôli mne neohrozila životy druhých ale bolí to. Som sama. Bolo to správne rozhodnutie. Nepochybujem o tom. A vôbec to neľutujem. Bolí ma iba že som sama.