Help Me! Nevhodná chvíľa.

Nevhodná chvíľa

Zobudila som sa na budím ktorý som vypla. Sadla som si na posteľ a špunt ihneď spozornel. Išla som do kúpeľne a WC.

„No, čo špunt? Si hladný?“ čupla som si a pribehol ku mne. „Tak poď.“ Zasmiala som sa a išla dole s dúfaním že niečo bude v kuchyne pre neho.  Cupital za mnou  poslušne.

„Dobre ráno.“ Pozdravila som  Stevana.

„Dobré  ráno. Bol som na nákupe a kúpil som aj granule.“

„Si milý.“ Otvorila som ich a nasypala do misky ktorú tiež kúpil.

Ja som si dala ovsené vločky s mliekom.  Umyla riad.

„Daj ho na záhradu. Ja sa idem pripraviť do školy“  utrela som si ústa a išla do izby. Vykonala som rannú hygienu. I išla do izby nájsť niečo vhodné na dnes. Bolo zamračené. Hneď z rána takže na šortky či sukňu môžem zabudnúť.  Čierne džiny, biele tričko s dlhými čipkovanými rukávmi a na to tyrkysový svetrík.  Tyrkysové Convers tenisky a do čierneho ruksaka som dala knihy a potrebné veci.

p=é

 Zišla som dole kde bol už aj Ian.

„Tak ktorý ma odvezie?“ usmiala som sa a pobozkala Iana na líce.

„Ja môžem.“ Postavil sa Stevan. „Ian ešte spí“  potľapkal ho po pleci. Zasmiali sme sa a išla som za rozlúčiť zo špuntom.

Nastúpili sme do auta a vyrazili. Ako vždy ma vyhodil kúsok pred školou.  Objala som ho a vystúpila. On zmizol a ja som išla do školy. Zastala som pred bránou a poobzerala sa naokolo.  Stála som na mieste kde stál včera on opretý o motorku. Dnes ma znova prísť. Prečo som to len urobila. Teraz to ľutujem že príde. Keď som s ním prinúti ma urobiť to čo nechcem, lepšie povedané núti ma robiť veci ktoré nemôžem a ktoré som nikdy nerobila. . Núti ma ho chcieť a darí sa mu to. Neviem čo budem robiť. Mám ho zobrať niekde ja. Včera keď som to hovorila som mala na mysli kolotoče ale teraz nemám na to náladu. Milujem kolotoče. Tú atmosféru aká v parku je. No, nemôžem.  Čo budem robiť? Potrebujem pomoc!

Škola mi zbehla neskutočne rýchlo. Cheryl ma priviedla na iné myšlienky čo mi vyhovovalo.  Rozlúčili sme sa a išli svojou cestou. Celý čas som sa modlila aby zabudol. Nech nepríde, aby mu do toho niečo vošlo a nebude mať čas na mňa. Všeličo len nech nie je tu.  Opatrne som zdvihla zrak ku bráne. Bolo prázdne. Nebol tam nik. Žiadne auto, motorka či človek. Prázdne. Vydýchla som si a s pocitom že sa mi modlitby vyplnili som vychádzala von.

„Ahoj.“ Ozvalo sa z boku. Podskočila som a vystrašene sa pozrela na stranu. Nádej a dobrý pocit sa vyparil.

„A-ahoj.“ Zachrapčala som.

„Si prekvapená?“ nadvihol obočie.  Zahryzla som si do pery. Znervóznela som.

„No, áno.“ Pozrela som na špičky nôh.

„Predsa si chcela aby som prišiel.“ Znel nechápavo.

„To áno ale vieš plány sa mi zmenili. Asi to budeme musieť odložiť. Pozri je aj zlé počasie a tam kde chcem ísť sa to nehodí.“  Pozrela som na neho.

„Aha.“ Zaznel sklamane, veľmi sklamane.

„Prepáč mi to. Ja ponáhľam sa.“ Otočila som sa na odchod. Prekvapilo ma že nešiel za mnou. Ale prečo? Chcela som to tak. Aby ma nechal na pokoji a nestaral sa o mňa. Ale teraz som sa cítila sama a potrebovala som ho.  Dokázal aby som ho potrebovala. Zastala som a otočila sa. Už tam nestál. Sklesli mi plecia a so smútkom som pokračovala. V brucho som pocítila kŕče.  Stislo mi ho a ja som sa zohla.  Čo sa to deje? Cítim sa tak prázdna.  Sadla som si ku múru čo bol okolo školy a hlavu som skryla do dlaní.  Neviem čím  a ako sa to stalo ale cítila som sa pri ňom bezpečne. Zabudla som na všetko keď som s ním bola. Nepovedala som kedy sa s ním znova uvidím. On sa ma na nič neopýtal. Až teraz som si uvedomila že ho potrebujem.  Stalo sa to čo som nechcela.

„Vráť sa“ pošepkala som.  

„Nikde som neodišiel.“ Jemný dotyk na kolene ma zahrial pri srdci. Zdvihla som hlavu a usmiala som sa keď bol predo mnou.  „Takže?“ nadvihol obočie.

„Čo po vieš na prechádzku?“ povedala som rozpačito a do líc sa mi dostávala červeň.  Určite teraz bude si myslieť že som do neho paf a mne je to neskutočne trápne lebo to nie je pravda. Nemilujem ho a nie som z neho posadnutá iba ho potrebujem aby som bola šťastná.

„Prímam.“ Usmial sa a podal mi ruku aby som sa postavila.

„Ale najprv musím ísť domov. Stretneme sa v Hide parku za hodinu?“  pozrela som na neho.

„Tak dobre.“ Usmial sa. Prikývla som a keď už som nebola v jeho dohľade začala som utekať aby som bola čo najrýchlejšie doma.  odomkla som dvere a utekala do izby. Zhodila som tašku a rýchlosťou blesku som sa premiestnila do kuchyne.

„Špunt. Kde si?“ otvorila som dvere od terasy a bol tam špunt aj so Stevanom. Hral sa s ním.

„Tu ste.“ Zasmiala som sa a špunt utekal ku mne. Zobrala som ho do náruče a poškrabkala za ušami.

„Chýbala som ti? Hmm? Ja viem že áno. Aj ty si mi chýbal.“ Zasmiala som sa.

„Idem s ním na prechádzku.“  Povedala som keď ku mne pribehol Stevan.

„Sama?“ nadvihol obočie.

„Áno.  Neboj sa budem ok. Ian je doma?“  pozrela som na neho.

„Nie. Išiel do firmy.“  Riekol jednoducho.

„Fajn, do večera som doma.“ usmiala som sa.

„Ian ma zabije.“ Zakričal na mňa. Ignorovala som to. Zobrala som vodítko a odišla. 

 Už som bola pri parku. Srdce začalo byť ako splašené. S odhodlaním som išla, predpokladala som že bude pri fontáne tak som rovno išla tam. Nemýlila som sa. Sedel na kraji a pozeral na vodu. S úsmevom som išla ku nemu. Špunt začal štekať a to ho prinútilo sa na mňa pozrieť. Začal sa usmievať. 

„Ahoj. Znovu.“  Postavil sa.

„Ahoj. Toto je špunt.“ Ukázala som na psa.

„Ako? Špunt?“ zasmial sa.

„Áno. Ešte nemá meno.“ Mykla som plecom. 

„Je to..zlaté.“ povedal po chvíli. Žmurkla som na neho a vykročili sme dopredu.

 Prešli sme celý park a potom sme išli aj do mesta. Rozprávali sme sa o všeličom aj to čo ma nezaujímalo.  Je mi to jedno pokiaľ sa neopýta na moje súkromie a život aký žijem. Ja som ho tiež na to nepýtam a je to možno aj lepšie. Nechcem sa dozvedieť niečo zlé a prestať sa sním stretávať. Čo človek nevie to ho nebolí a je to pravda. Budem sa toho držať a nebudem zvedavá aj keď by som to možno chcela vedieť.  

Prechádzali sme po moste Tower Bridge. Zastala som pri zábradlí a zadívala sa pred seba. Na všetko naokolo.

„Nad čím premýšľaš?“  pocítila som jeho dych na mojom krku.  Sklonila som hlavu a nadýchla sa.

„Nad ničím iba tak.“ Otočila som sa a ostala som len kúsok od jeho pier.

Zdvihla som pohľad. Zadívala som sa do jeho orieškových očí. Stále je taký tajomný. Nemôžem z nich nič vyčítať. Žiadne pocity. Je neutrálny.  Bola som ako paralyzovaná nevedela som sa pohnúť nie to ešte žmurknúť.  Dokázala by som sa na neho pozerať  naveky ak by to bolo možné.  Ani teraz by som tak ľahko očný kontakt neprerušila ak by  som si nespomenula na špunta. Sklonila som hlavu. Sedel na zemi a krútil chvostíkom.

„Už by som mala ísť domov.“  Povedala som s polo úsmevom.

 Zdvihla som hlavu a moje pery sa obtreli o jeho.  Zavrela som oči a cítila som sa ako keby ma niekto sparalyzoval.  Telom mi prešla triaška a v bruchu mi všetko vibrovalo. Pomaly som otvorila oči. Obidvaja sme boli zmätený.  Prezeral si celú moju tvár s polo úsmevom. Pokrútil hlavou a pritisol sa na moje pery tento krát poriadne.  V hlave som mala ohňostroje a ja som nechápala, prečo?  Oblízal mi spodnú pery a ja som pootvorila ústa a už sa to toho zaplietli naše jazyky. Bol to neuveriteľný pocit. Nikdy som sa necítila takto. Pravdu povediac nikdy som sa nebozkala ako teraz s ním.  Už som nemala žiadny kyslík ale nevadilo mi to. Pomaly sa odťahoval. Celý čas som mala zavreté oči a užívala si ten moment. Triaslo sa mi celé telo. Pomaly som otvárala oči a to isté robil aj on. Urobil krok dozadu. Pripadal mi ako keby nedýchal alebo nedaj bože ľutoval čo urobil. Trošku som sa zamračila lebo som bola z neho zmätená.  Prehltla som hrču v hrdle a sklonila hlavu.

„Už musím ísť.“ Povedal rýchlo a stým aj odišiel.  Ostala som tam stáť. Spamätala som sa keď už nebol v mojom dohľade. Išla som najrýchlejšie ako som vedela.  Špunt normálne nestíhal za mnou. 

Začali ma páliť oči. Slzy si našli cestu a stekali dole po lícach. Nevedela som kam idem ale domov som určite nešla. Dostala som sa do nejakého parku. Sadla som si na trávu a rozplakala sa. Špunt sa ku mne pritúlil. Sama sa čudujem ako rýchlo si na mňa zvykol a ako pes je veľmi chápavý.  Hlavu som skovala do dlaní a vzlykala.  Jeho pohľad ma dostal do úzkych. Neviem čo si myslel. Čo to znamenalo. Páčilo sa mu to? Určite nie. Bozkávala som sa prvý krát takže to muselo byť hrozné.  Špunt mi oblízal chrbát ruky. Pozrela som na neho. Pozeral na mňa jeho veľkými očami.  normálne by som sa zasmiala ale nedokázala som to. Moja tvár zostala neutrálna.  Zavibroval mi mobil. Vytiahla som ho a na display svietil Stevan.  Potiahla som nosom a zdvihla.

„Áno?“ povedala som tak aby nič nezistil.

„Ellie. Poď domov. Volal mi Ian a potrebujem aby si bola doma.“ naliehal.

„Dobre. Hneď som tam.“  povedala som rýchlo a zložila.

Mobil som skovala a pozrela na špunta.

„Tak poď“ pohladkala som ho. Postavila som sa a kráčala domov. Bolo to len kúsok. Možno 10 minút cesty. Ani som nevedela že tak kúsok od domu máme park.  Nabudúce budem vedieť.  Otvorila som vchodové dvere.

„Letím ja.“ Pobozkal ma na líce a zmizol. Ani sa na mňa nepozrel. Veľmi sa ponáhľal. Nič som mu nepovedala. Špunta som odopla a išla som do izby. 

Ľahla som si na posteľ a premietala si bozk stále dookola kým ma nezmohla únava a nezaspala som.