Help Me! Zvláštne chvenie

Zvláštne chvenie

Posadila som sa na posteľ. Vypla som zvoniaci budík a pozrela von oknom. Cez žalúzie prenikali žlté oranžové červené lúče vychádzajúceho slnka. Prehrabla som si  vlasy. Odhalila som telo odokrytím periny.  V kúpeľni som vykonala rannú hygienu. Učesala vlasy a namaľovala sa. Vrátila som sa do izby a otvorila skriňu. Vyzeralo že aj dnes bude slnečno. Sivý voľný sveter, rifľové šortky, sivé nad kolienka s čiernou mašľou.  Doplnok okolo krku.  Čierne čižmy, zobrala som tašku cez plece. 

Zbehla som schody a išla do kuchyne odkiaľ bolo počuť hlasy Iana a Stevana. Rozoberali niečo čo nebolo pre moje uši.

„Kde si včera bol?“ povedal nahnevaný Stevan.

„Za Malikom.“ Povedal Ian pokojne.

„A čo si tam chcel?“ Stevan bol znepokojený.

„Vlastne on prišiel za mnou. chcel vyjednávať. Hovoril aby som mu dal .. vieš čo. Povedal som že nie a on to povedal že ešte len uvidím čoho je schopný.  Urobí niečo čo budem najmenej čakať.“  Povedal stručne a bolo počuť že teraz bol už nesvoj. Nadýchla som a modlila som sa aby mi Ian nezakázal školu a ku tomu nestratil samého seba.

„Dobre ráno.“ Tvárila som sa ako keby som nič nepočula.

„Dobre ráno.“ Povedali na raz a Stevan si sadol oproti mne.  Podal mi čaj a zo stola som si zobrala lievanec.  Ian bol celý čas ticho.

„Zavezie ťa Stevan. Ja musím niečo vybaviť vo firme.“ Postavil sa Ian a odišiel.

Stevan zastavil pred školou.  Letmo som ho objala a vystúpila. Ešte pred tým ako som zavrela dvere som sa ku nemu otočila.

„Nevieš kedy sa vráti  Ian?“  pozerala som na neho nádejne.

„Netuším. Ale asi až večer.“  Mykol plecom.

„Fajn. Ahoj.“ Pousmiala som sa a zabuchla dvere. Kráčala som ku škole.  Pri bráne už podskakovala Cheryl. Zasmiala som sa nad jej postojom keď ma zbadala. Pribehla ku mne a objala ma.

„Ahoj, ako si sa mala?“  v očiach mala iskričky.

„Ahoj, super, vďaka. Čo ty?“ tiež som sa usmiala a išli sme do budovy.

„Výborne. Mala som pokoj.“ Otvorila som dvere. do skriniek sme si dali knihy a zobrali tie čo potrebujeme.  Vošli sme do triedy ešte že bol len začiatok semestra ale aj tak všetci na nás pozerali. Bývalý spolužiaci tu už nie sú rok. Sadli sme si dozadu ku oknu a čakali na vyučujúceho.

Prvý deň zbehol rýchlejšie ako som si myslela.  So skriniek som si zobrala knihy z ktorých sa potrebujem učiť.

„Tak ja padám. Zajtra.“ Objala ma Cheryl.

„Ahoj.“ Usmiala som sa a ona už utekala.

Poznám ju krátko ale obľúbila som si ju hneď prvý deň.  Je svoja, veselá a hlavne čo si na nej cením je že sa na nič nehrá. Na prvý pohľad možno vyzerá tvrdo. Ale hneď po 5 minútach zmeníš názor.

Vyšla som z budovy. Rozhodla som sa že pôjdem domov pešo. Trocha prechádzky mi nezaškodí.  Pozerala som do zeme a nič naokolo si nevšímala.

„Ahoj.“ Prerušilo ma zo zamyslenia.  Urobila som krok dozadu. Stál rovno pred mojimi očami. Za sebou mal motorku a podopieral sa o ňu. Vyzeral tak.. neviem to opísať jedným slovom.  Telom mi prechádzalo zvláštne chvenie. Nikdy sa mi to nestalo a už vôbec nie pri nejakom chalanovi. Vrátila som sa do reality a zabudla na všetky veci ktoré ma na ňom priťahujú. Zachovala som chladnú povahu.

„Sleduješ ma?“ zamračila som sa a vykročila ako vždy zo zámerom že odchádzam a nemám záujem.

„Nemusel som. Sama si mi povedala že ideš študovať tu. Spomínaš?“ dal predo mňa ruku a zabránil mi v chôdzi. Chytila som mu ju a dala na bok. Išla som ďalej. Postavil sa predo mňa.

„Urobil som niečo čo ťa núti byť na mňa zlá?“  na tvári sa mu zjavil... smútok?

„Nie.“ Pozrela som na stranu.

„Nechceš sa ísť prejsť?“  trošku  sa pousmial.

„N-nemôžem.“  Dvoma prstami mi chytil bradu. Pozrel mi do očí a zasmial sa.

„Čo je?“ na čele sa mi objavila vráska.

„Klameš.“ Stále sa smial. „Nechceš ísť lebo sa bojíš?“

„Nemám čoho.“ Otočila som sa mu chrbtom.

„Tak už neprotestuj a poď.“ Povedal tesne pri mne. Jeho telo sa dotýkalo toho môjho.  Preglgla som na prázdno.

„Zoberiem ťa na podobné miesto ako naposledy.“  Chytil sa mojich bokov a dýchal mi na krk.

Bože môj pomôž mi. Čo mám robiť? Núti ma povedať to slovíčko ktoré teraz nenávidím preto že existuje. Ale  teraz nemám inú možnosť len súhlasiť. No, moje srdce mi aj hovorí aby som išla. Takže som chcela keďže teraz verím len jemu.

„Chceš ísť na tom?“ ukázala som na jeho motorku.

„Áno, máš problém?“ zachichotal sa.

„No, áno. Ešte nikdy som nesedela na motorke a nemám si kde dať  tašku!“ zahryzla som si do pery.  Obišiel ma.

„Môžeš si ju dať tu.“ Zdvihol to na čom sa sedí. „A neboj sa pôjdem opatrne.“ Žmurkol. Neváhavo som urobila krok ku nemu a tašku dala dnu.  Zavrel to a pomohol mi nasadnúť.  Dala som si prilbu a zapol mi pod bradou.  Nasadol si predo mňa. Aj on si dal prilbu a naštartoval. Reflexne som sa ho objala a pritlačila sa na neho. 

Hovoril že pôjde opatrne ale naopak. Išiel ako blázon.  Znova išiel niekde mimo mesta. Blízko diaľnice odbočil na poľnú cestu a smeroval ku lesu.  Prsty som zaryla do jeho koženky. Išiel po vyjazdenej trase. Na okolo bola tma a vyzeralo to strašidelne.  Poznám ho týždeň ale objavujem pri ňom veci aké som nikdy nevidela. Idem na miesta kde som nikdy nebola. Skúšam nové veci ktorých som sa vždy bála. 

Zastavil. Dal si dole prilbu. Pustila som ho a on zosadol.  Nedala sa mi odopnúť  prilba. Zayn sa zasmial. Ruky mi dal preč a ujal sa toho.

„Prepáč. Zasekáva sa to.“ Dal mi ju dole. Upravila som si vlasy.

„Držala si sa ma ako kliešť.“ Zažgeril sa.

„Hovoril si že pôjdeš opatrne. Sa čuduješ? Prvý krát som na tom sedela.“ Zoskočila som na zem. Doslova na zem ale zadkom. Zayn vybuchol do obrovského smiechu až si chytal brucho.  Zamračila som sa a postavila sa. Chytila som sa motorky aby sa mi to už radšej nestalo. Čakalo som kým sa upokojí.  Keď zbadal moju vážnu tvár prestal.

„Už si skončil?“ nadvihla som obočie.

„Prepáč.“ Stále sa mu pohrával úsmev s tvárou.  Pokrútila som hlavou.

„Tak toto je to miesto kde si ma chcel zobrať?“  prekrížila som ruky na prsiach.

„Oh. Nie. Poď.“  Chytil ma za ruku. Ja som ju vytrhla a on na mňa pozrel.

„Vadí ti to?“ opýtal sa sklamane.

„Nie ja len som sa zľakla.“ Sklonila som hlavu. 

Nastrčil ju ku mne a ja som ju chytila. Stisol mi ju a vykročil. Vyšli sme sa slnečnú lúku. Nevidela som jej konca. Slnko svietilo na každučkú trávu čo tu bola. Otvorila som ústa od údivu. Pozerala som sa dookola.  Znova sa mu podarilo prekvapiť moje očakávanie ku jeho schopnostiam.

„Oplatilo sa ti súhlasiť?“ pošepkal tesne pri mne. Len som pokrútila hlavou že áno.

„Prekvapil si ma viac ako naposledy.“ Pousmiala som sa.

„To som rád.“  Bolo počuť že sa usmieva.

„Ako si to našiel. Je to skryté ako ihla v kope sena.“ Otočila som ku nemu hlavu.

„Keď sa nudím nasadnem na motorku a vozím sa všade kde sa môžem dostať a keď to už ďalej nejde motorkou či autom, vystúpim a ďalej pokračujem pešo a objavujem miesta ako sú tieto.“  Pozeral pred seba.

Otočila som sa ku nemu celým telo. Očami skĺzol na mňa. Ja som pozerala na neho a on na mňa. Sťažka som dýchala.  Pozrela som na jeho pery. Chcela som vedieť akú majú chuť. Mala som takú túžbu pobozkať ho práve teraz ale musela som odolať.  Zahnala som všetky myšlienky  ktoré sa týkali jeho maličkosti a sústredila sa iba na jeho krásne orieškové oči. Preplietol naše prsty a bez slova sme sa prechádzali  medzi vysokou trávou. 

„Normálne som zaskočený z toho že keď sme niekde mimo mesta tak si úplne iná.“  Povedal do ticha keď sme si sadali do trávy.

„No robí to so mnou zázraky“ zasmiala som sa.

„Prvý krát ťa vidím takto sa smiať.“ Odvrátil odo mňa zrak a pozeral pred seba. Ostala som ticho lebo som mu na to nemala čo povedať.  Pousmiala som sa sama pred seba a pozerala pred seba ako Zayn.

„Máš súrodencov?“ opýtala som sa po chvíli.

„Áno. 3 sestry.“  Trošku zosmutnel.

„Prečo sa takto tváriš?“ zamračila som sa.

„Prišiel som tu keď som mal 16-17 a od vtedy som nevidel ani sestry a ani rodičov.“ Sklonil hlavu.

„Ou. Prepáč.“ Váhala som ale opatrne som sa dotkla jeho pleca.  Pozrel na mňa a v očiach sa mu leskli slzy.  Pri tomto som si už bola sto percentne istá. Objala som ho. Po chvíli ma objal a aj on. Do nosa mi udierala jeho tuha mužská vôňa ktorá je od teraz  moja droga.  Po chvíli som sa odtiahla. Pozeral na mňa a ja na neho. Takmer som nedýchala . Niečo nové vo mne vypuklo. Nový cit. Je ich čo raz viac a ja neviem ktorého sa mám zachytiť. Ktorému mám veriť a ktorý je ten pravý. Prehrebla som si vlasy.

„Zavezieš ma prosím domov.“ Postavila som sa. Trvalo dlhšie kým odo mňa odtrhol zrak.

„Iste“ postavil sa a išiel dopredu. Dobehla som ho a bez slova sme nasadli na motorku a išli naspäť do mesta.

Všetko čo sa medzi nami deje je niečo zvláštne. Zdá sa mi to inakšie od ostatných stretnutiach aké som zažila. Ako keby sa medzi nami niečo dialo ale nevieme o tom. Možno si to len všetko namýšľam ale nadá mi to. Všetko čo sa stane medzi nami sa viac ku tomu nevraciame. Som rada lebo neviem aké by som mala vysvetlenie ak by sa ma teraz opýtal prečo som ho objala. Je to minulosť a už sa ku tomu nechcem nikdy vracať. Iba v spomienkach.

Zastal pred školou. Opäť mi pomohol zisť a dať dole prilbu. Podal mi tašku.

„Ďakujem že si išla.“ usmial sa.

„Aj ja ďakujem.“ Úsmev som mu opätovala.

Nasadol si na motorku. Ja som sa otočila a išla preč. Zavrela som oči a prudko sa otočila. Stále tam sedel a pozoroval ma. Rozbehla som sa ku nemu a zastala tesne pri ňom.

„Zabudla si na niečo?“ usmial sa a odhalil biele zuby ktoré mi vybijú za každým dych.

„Máš zajtra čas?“ povedala som rýchlo.

„Iste.“  Pripadalo mi to že bol až moc šťastný.

„Príď po mňa tu. Teraz ťa niekde zoberiem ja. A príď prosím na aute.“  Pousmiala som sa.

„Ako chceš. Budem tu. Teším sa.“  Na tvári sa mu pohrával úsmev.

„Fajn.“ Teraz som sa doširoka usmiala ja a tak som aj odišla.

Kým som nedošla domov stále som na neho myslela.  Len čo som odomkla dvere som vedela že je zle. Ian tu mal auto a to znamená že je tu a mám problém.  Vyzula som sa a potichu zatvorila dvere.

„Môžeš mi povedať kde si bola?“ skríkol v hale.  Veľmi som sa ho zľakla. Ešte nikdy taký nebol.

„J-ja. Prepáč. Zdržala som sa so známymi.“ Habkala som.

„Prečo si mi nezavolala.“  Stále bol naštvaný.

„Z-abudla som. M-mrzí ma to.“ Sklonila som hlavu.

„Ellie. Skoro som zošedivel. Bál som sa že sa ti niečo stalo!“ objal ma. Ja som mu hneď stisk opätovala.

„Mala som ti zavolať. Prepáč.“ Znova som sa mu ospravedlnila. Odtiahol sa.

„Dobre. Nabudúce mi aspoň napíš SMS.“  Pohladkal ma po líci.

„Dobre. Vlastne. Chcela by som si to zopakovať aj zajtra. Nebude ti to vadiť?“  modlila som sa aby nenamietal.

„Tak fajn. Ale ozvi sa počas aby som vedel že si OK. Teraz musím byť opatrný. Neviem čo má Malik za lubom.“ Povedal vážne

„Neboj sa.  Budem v poriadku.“ Bola som tým presvedčená lebo som vedela že so mnou bude Zayn.

Takže už viem že sa pri ňom cítim bezpečne. Čo bude ďalej? Pomyslela som si.

Vyšla som hore do izby a hneď išla do sprchy. Teplé kvapky vody mi stekali po tele a ja som sa uvoľnila a zabudla na všetky pocity a všetko ostatné.  Preobliekla som sa do niečoho pohodlného a do ruky zobrala knihu s názvom Ekonomika a začala študovať.  Z tuhého rozmýšľania nad tým čo čítam ma prerušil mobil. Na display svietilo Ianove meno.  Ihneď som to zdvihla.

„No?“ povedala som jednoducho ako vždy pri jeho telefonáte.

„Ellie. Mám pre teba prekvapko. Za 15 minút prídem. Pa.“ Ani som nestihla zareagovať lebo zložil.

Mykla som plecom a podišla ku skrini. Vytiahla som obyčajné džiny. Čierne tričko a na to žltý sveter. 4ierne Convers tenisky. Vlasy som dala do vysokého vrkoča a zišla dole.  Po 5 minútach som našla mobil a akurát prišiel Ian.

„Ahoj, pripravená?“  usmial sa.

„Áno. Ian o čo ti ide?“ nadvihla som obočie.

„Poď.“ Zasmial sa. Obliekla som si ešte čiernu kožienku lebo už bola zima. Nastúpili sme do auta.

„Tak povedz mi to.“ Povedala som po chvíli.

„Och. Nedáš si pokoj. Trocha oneskorený darček na narodeniny.“  Povzdychol si.  Nechápavo som pozrela pred seba a ďalej mlčala.

 Čo by on už pre mňa mohol mať? Myslela som si že darček od neho je oslava. No, oslava. Ísť do baru a opiť sa čo sa nestalo pre neho.  Zastavili sme pred firmou.

„Premýšľaš čo pre teba mám, však?“ zasmial sa keď sme vystúpili a išli do budovy.

„Áno. Teraz večer. V tvojej firme.“ Zamračila som sa.

Výťahom sme sa vyviezli na 4 poschodie kde ma Ian kanceláriu.

Nič sa tu nezmenilo. Naposledy som tu bola keď som mala 15. Pred nehodou rodičou. Nechcela som tu už viac ísť a ani som nemala na čo. Ale keď som sem prišla pocítila som také teplo. Cítila som ich pri sebe. 

Vošli sme do kancelárie a na stoličke sedel opretý Stevan s krabicou v ruke.  Ian mi ju podal. Začalo sa to natriasať a škrabať po krabici. Položila som ju na zem a opatrne som ju otvorila. Bolo v nej malé vystrašené hnedé klbko šteniatka. Zdvihlo hlavu a pozeralo na mňa veľkými čiernymi okáľmi. Bradou som sa oprela o ruky a z úžasom na neho pozerala. Vrtel chvostíkom. Po nadšení z neho som ho zobrala na ruky a on ma hneď oblízal na nos. Pobozkala som ho a pozrela na Iana.

„Ďakuje.“ Podišla som ku nemu a druhou rukou ho objala.

„Ja som vedel že chceš psa a Stevan akého.“ Zasmial s. aj jeho som objala.

„Bol to nápad Rogera.“  Riekol Stevan.

„To je ten najkrajší darček aký som kedy dostala.“  Znova som ho pobozkala.

„A tu je obojok s vodítkom.“  Ukázal Ian a zobral to do ruky.  „Tak poďme domov.“  Podišiel ku dverám a otvoril ich. Zastala som na chodbe a otočila sa ku ním.

„A to ste mi nemohli dať doma?“  pokrútila som hlavou.

„Nie. „ povedali na raz obidvaja s úškrnom.  Pretočila som očami a išla ku výťahu.

Celou cestou som sa s ním hrala. Hneď ako som ho videla som si ho obľúbila.  Celý čas vrtel chvostík a ja som sa smiala.

„zajtra ťa zoberiem na prechádzku ty špunt.“ Poškriapakala som ho za ušami.

„Ako sa bude volať?“ otočil sa ku mne Stevan keď sme vošli do obývačky.   

„Ešte neviem. Musím vymyslieť niečo originálne.“ Zasmiala som. vybehla som do izby a konečne ho pustila. Preobliekla som sa do pyžama, umyla zuby a ľahla do postele so špuntom. Takto ho budem volať kým niečo nevymyslím.  Špunt.

NEW!! :D :D Tak čo hovoríte? V tomto vôbec nie som dobrá. Tak len. 

HOPE U LIKE IT

COMENNT and LIKES or DISLIKES :D 

Hatchi alias Špunt :D