My Drugs 6.

Vošla som do izby vybrala som si kufre ktoré bolo pod posteľou. Otvorila som šatník a všetko od kraja som začala baliť. „Mia nezabúdaj že zajtra je ešte posledný deň škola.“ „Aha fakt aj by som zabudla.“ Usmiala som sa. „Tak s čím ti môžem pomôcť?“ „Ak ti to neprekáža tak môžem baliť veci s poličiek do krabíc.“ Kým ja som si balila oblečenie a všetky topánky(nie je ich málo) a všetko s kúpeľne. Miguel pobalil všetko s poličiek stolík som mu pomohla lebo som tam mala menší neporiadok J. Do hromady som mala 10 krabíc a 10 kufrov. Oblečenie na zajtra som si dala do kabelky. Ešte som sa preobliekla. Dala som si tepláky a a tričko , tenisky. Všetko sme to poznášali do Miguelovho a otcovho auta.. ja som si ešte vybehla hore po tašku kde som mala všetky doklady ktoré potrebujem.. a tašku kde som mala veci na zajtra. Poriadne som si ešte pozrela moju už bývalú izbu zatvorila som dvere a zišla dole a nastúpila do okna.. zakývala som ešte otcovi a išli sme.. boli sme tam hneď keďže Miguel býva o ulicu ďalej. Miguel mi cestou povedal že ideme súkromným lietadlom. Zaparkoval do garáže sme zobrala som si kabelku a vystúpili sme. Vošli do obývačky a zároveň aj do kuchyne musím uznať že Miguelova rodina ma v kus majú to tu moderne zariadene narozdiel od nás všetko máme predelené a mne osobne sa to nepáči.. iba moja izba J

Keď nás zbadali že sme už došli , prišli ku nám. „Ďakujem. Ďakujem za všetko. A hlavne sa vám chcem ospravedlniť!“ „ Mia nemusíš sa ospravedlňovať veď si nám nijako neublížila.“ „Zatiahla som do toho Miguela aj keď som nemala.“ „Nezatiahla si ma do toho , ja sám som to spravil dobrovoľne lebo som sa nemohol pozerať ako sa trápiš!“ Pripojil sa Miguel. „Tak dobre už je to za nami a už by sme to nemali vyťahovať.“ „Dobre.“ Povedala som „Hore máš prichystanú izbu.“ „Tak dobre idem si ľahnúť dobrú noc!“ „Dobrú.“ Bolo len sedem hodín večer ale ja som bola vyčerpaná. Vyšla som hore do izby a rovno som si to zamierila do kúpeľne. Ked som sa zbadala v zrkadle tak som sa zľakla.. mala som napuchnuté oči a vľaky po tvári od slz. Opláchla som si tvár a odmaľovala som sa krémom ktorý bol na poličke.  Vrátila som sa do izby a ľahla som ani neviem ako ale zaspala som. Ráno ma nezbudil budík ako vždy ale bol to Miguel. „Dobre ráno!“ „Aj tebe. Miguel dobre vieš že neraňajkujem!“ „Viem ale dnes máme ťažký a dlhý deň tak jedz!“ „Fajn ale len k vôli tebe!“ pousmiala som sa. Naraňajkovala som sa. Vstala s postele a išla do kúpeľn .. zuby som si umyla Miguelovov požičanou kefkou. Maľovať som sa nemaľovala iba som si dala bod oči make-up. Dnes som bola prirodzená. Vlasy som si nechala rozpustené a vzadu som si dal len čiernu mašľu.. Dala som si čierne tričko a krémovú sukňu. Doladila som doplnky obula som si topánky a zišla som dole. Miguelovi rodičia boli doma čo ma prekvapilo keďže pracujú aj s mojími rodičmi. Rozlúčili sme sa nasadli do auta a vyrazili smerom ku škole. Nadviazala som konverzáciu aby nebolo ticho: „Nebude ti to tu chýbať? Priatelia , auto...“ „Auto mi bude chýbať, priatelia len tí pravý a prežijem to. Čo mi bude najviac chýbať sú moji rodičia dom. A čo ty , čo bude tebe chýbať?“ „Nič , len môj Ocko!!... Miguel nemusíš ísť som mnou do Londýna.“ „Ale ja chcem vždy som tam chcel ísť a teraz sa mi to splní! A budeš tam aj ty“ „zavretá medzi štyrmi stenami... to si ho ale užijem ten Londýn“ povedala som s dosť veľkou iróniou. Rozprávali sme sa až kým sme nedorazili pred školu. Miguel zaparkoval a vystúpili sme. Vošli sme do sály kde bolo všetko pripravené , sadli sme si na stoličky a čakali kedy sa to začne. Počas príhovoru a reči čo mali učitelia a žiaci som nič nevnímala. Uvažovala som čo bude dalej. Či to tam vydržím a zvládnem.? Ako dlho tam budem musieť byť? Čo bude robiť ak sa s toho dostanem a čo ak nie? Takéto a ešte mnoho dalších otázok mi vírilo hlavou. Ked bolo po všetko , ked som dostala papier na ktorom bolo napísané absolvovala s vyznamenaním padol len som si vydýchla. Nastúpila som do auta a išli sme na letisko. Cesta trvala asi po hodinu. Zastavili sme pre letiskom. Ked som vystúpila a zbadala tam otca zase som sa rozplakala ( ešte že nie som namaľovaná!)  podišla som ku nemu a silno ho objala. Nechcela som sa ním lúči a už vôbec som ho nechcela opustiť! „ Budeš mi chýbať ocko!“ povedala som potichu. „Aj ty mi budeš chýbať Mia , ľúbim ťa! Na to nezabudni!“ prikývla som hlavou „ Aj ja ťa ľúbim.“ „Ou skoro som zabudol... všetko najlepšie k narodeninám.“ Povedal a podal mi balíček. Silno som ho objala a pobozkala ho na líce. Ešte som sa rozlúčila s Miguelovími rodičmi. Ked sme ich stratili z dohľadu zase som sa rozplakala. Miguel ma objal okolo ramien a pri tisom ku sebe. Ja som ho objala okolo pásu. (Je dosť vysoký J) ked sme nastúpili do lietadla vybrala som s tašky darček od ocka a rozbalila ho. Bola tam fotka mňa a jeho v objatí.. na ten deň si veľmi dobre pamätám a nikdy naň nezabudnem! Bol tam aj list na ktorom bolo napísané. MIA TENTO LIST OTVOR KED SI BUES ISTA ZE JE TA PRAVA CHVILA. OTEC ♥ poslúchla som ho a skovala som ho aj s fotkou napäť do tašky. Pohodlne som sa usadila a dala som si slúchadlá. Nevedela som koľko bude trvať cesta a ani som to nezistila lebo som zaspala. Zobudila som sa na Miguelov hlas. Práve s niekým dotelefonoval. „Už sme tu?“ „áno len nám vykladajú batožinu. Práve som ťa chcel zobudiť.“ „Aha , s kým si volal?“ „ s mamou nadiktovala mi adresu kde budem na čas bývať a kde budú všetky veci. Bude nás tam čakať nejaká žena!“

Tak a je tu dalšia časť.. plánovala som ju sem dať v čera ale nevišlo mi to. Dúfam že sa páči a ak áno tak zanechajte koment!! škoda že v predchádzajúcej časti bol len jeden koment ://