Happily : My Drugs 1.

Ako každé ráno aj dnes ma zobudil budík do školy. Keďže moji rodičia vstávajú skoro ráno nič mi neostáva. Je 6:30 vstala som s postele a išla do kúpeľne dala som si rannú rýchlu sprchu na prebudenie potom som si vyfénovala vlasy a nechala ich rozpustené. poriadne vyčistila zuby vošla som do izby a otvorila dvere do môjho šatníka. Keďže von nebolo zima tak som si vybrala čierne džiny , čierne tielko na to tričko voľné sivé tričko zobrala som si tašku čiapku a okuliare a zišla som dole. Ráno nejedávam. Zobrala som si len jablko v chodbe som si obula sivé convers zobrala som kľúče otvorila dvere zamkla a zahryzla som do jablka.

Vonku ma už čakal Miguel. Býva len o ulicu ďalej. Nastúpila som do jeho čierneho auta a znova zahryzla do jablka. „dobré ránko“ Povedal s úsmevom na tvári. „dobre ránko aj tebe“ tiež som sa na neho usmiala . „Ako sa cítiš?“ „Fajn , zatiaľ“ „Ok , môžeme vyraziť?“ „áno“

Pripútala som sa a Miguel vyrazil cesta nie je príliš dlhá.

„učil si sa na dnešný test z Angliny?“ opýtala som sa aby nebolo také ticho. „áno a ty?“ „áno ,dúfam že to nepohnojím ako minule“ Usmiala som sa. „No ak sa budeš sústrediť tak do bude dobré“ usmial sa ale pohľad venoval ceste. „Vieš dobre že to vždy nejde!“ „Viem ale aspoň že si sa odpojila od tej odpornej skupiny , a vieš si priznať že si...“ nedopovedal „Závislá ja viem. Ale aj tak som zo seba sklamaná.“ „ Mia vieš že nie si sama , a keď povieš čo chceš tak ja ti pomôžem. Rozumieš mi však?“ „Ja viem ale...je nemôžem “ „Nie! Mia ty nechceš! To je ten problém“ „Miguel už sme sa o tom milión krát rozprávali , a nikdy to nikde neviedlo ako teraz!“ „ešte sme sa chvíľu o tom rozprávali kým nezastal pred školou. „Mal som to povedať tvojim rodičom!“ zamrmlal si popod nos myslel si že to nepočujem ale naopak.... „To nemyslíš vážne!“ Vystúpila so s auta a s celej sily buchla dverami na aute Miguel na mňa kričal ale ja som ho ignorovala...

Áno mal pravdu nechcem to nechcem sa ísť liečiť... Ja to potrebujem vždy keď si to dám cítim sa slobodná a sama sebou a on to dobre vie. Pomohol mi dostať sa od tej bandy a za to som mu veľmi vďačná kebyže mi nepomôže tak by som tu už možno nebola.

Vyučovanie prebiehalo v pohode až na prestávky . Nenávidím ich. Každý po mne pozerá ako na nejakého vraha ale snažím sa to ignorovať aj keď je to ťažké. Možno niektorý s nich o mne vedia.

Po vyučovaní som chcela ísť domou autobusom. Snažila som sa vyhnúť Miguelovi lebo som sa s ním nechcela zase pohádať. Ale márne akurát keď som vyšla zo školy bol vonku a rozprával sa s nejakými chalanmi. Keď ma videl naznačil mi aby som išla za ním. Poslúchla som aj keď neviem prečo. „Ahoj čakám tu na teba , ideme domou?“ opýtal sa opatrne. „nemusel si sa obťažovať pôjdem aj pešo.“ „Mia prosím musím sa s tebou porozprávať.“ Pozrel na mňa pohľadom ktorý ma vždy presvedčí a on to vie. „Fajn ale pohni si!“ Usmiala som sa na neho. Tiež sa na mňa usmial. Rozlúčil sa s chalanmi. Keď sme boli na odchode a ja som sa otočila niekto mi ťapol po zadku. Ja som sa obzrela a ten chalan ešte ku tomu dodal „Zavolaj mi zlatko také ako si ty sa mi páčia.“ Žmurkol na mňa

a usmial sa takým trápnym úsmevom. Chcela som mu niečo povedať ale Miguel sa predo mňa postavil a jednu mu strelil ja som len na neho pozrela. Miguel ma chytil za ruku a ťahal ma preč. Nasadli sme do auta a ja som bola radšej ticho lebo som videla ako Miguel rukami zviera volant. Po chvíli ticha som sa predsa len ozvala „Ďakujem“ „A za čo? To nič nebolo.“ „pre mňa áno. Ale nebol to tvoj kamarát?“ „ áno bol ale dobré ho poznám a viem o čo mu išlo.“ „Aha a nebude sa na teba hnevať?“ „Neboj sa bude to fajn“ „OK“ „Kde ideme teraz?“ „Tam kde vždy“ Vždy po škole ideme ku takému opustenému domu kde si skrývam drogy. Cesta tam trvá asi polhodinu. Kým sme dorazili rozprávali sme sa ako bolo v škole a tak.

Keď sme tam došli nevedela som sa už dočkať kedy to budem mať v sebe vystúpila som z auta a rýchlo som utekala ku domu.