My Drugs 5.

Stál tam a nemienil uhnúť. „Ahoj zlatko.“ „Uhni mi s cesty a nevolaj ma zlatko!“ Povedala som cez zuby. „Ale no tak.“ Chytil ma za boky a pritisol si ma ku sebe. Snažila som sa mu vytrhnúť ale bol silnejší. „Pusti ma ti idiot!“ „Niečo za niečo.“ Nakláňal sa  ku mne že ma pobozká. „Pusť ju!“ ozval sa za mnou Miguel jeho hlas spoznám vždy a všade. „Ale a ty si kto jej ochranca?“ ešte viac si ma pritisol ku sebe.“Miguel nechaj ho!“ otočila som ku nemu hlavu a žmurkla na neho. Nechápal. Otočila som sa naspäť ku nemu. „Ako sa voláš?“ „Diego.“ „Diego , pekné meno.“ Usmiala som sa. „Ja som vedel že ma neodmietneš.“ „Ako by som aj mohla.“ Stále som sa usmievala. Zase sa naklonil že ma pobozká , ja som to využila a s celej sily ktorú som mala v kolene som ho kopla do rozkroku. Hneď ma pustil a kľakol si na kolená.

„Vážne si myslíš že by som o teba čo i len zakopla? Si úbohý ak si myslíš že takto zbalíš nejakú babu. Možno jedine nejakú štetku ale mňa nie!“ podišiel ku mne Miguel „Už rozumiem.“ Usmial sa . „Takto kamaráti nebudeme Miguel.“ Ozval sa Diego. „Nikdy sme neboli!“ „Sami ste si vybrali.“ My sme ho ignorovali obišli sme ho a vošli  do školy. Škola išla celkom dobre. Dnes sme robili skúšky z anglického jazyka. Spravila som na A* a Miguel na A. prekvapilo ma že som vedela všetko.

Ďalší mesiac je preč. Zase celý mesiac v kŕčoch. Zajtra si ide po Vysvedčenie a je koniec. Už sa NIKDY nevrátim. Tento mesiac som si dávala dávky každý druhý deň. Raz som nemala 3 dni. Bola som nervózna ale vydržala som to. Miguel bol na mňa hrdý a samozrejme aj ja. Dnes som si nedala nič tak sme sa s Miguelom rozhodli že pôjdeme do mesta na nákupy. Po škole sme išli ku nemu išiel sa prezliecť. Nikto nebol doma takže to znamenalo že ani u nás doma nikto nie je. Keď sa vrátil nastúpili sme do auta a vyrazili ku nášmu domu. Vystúpili sme , prišli ku dverám keď som ich otvorila počuli sme krik. Vošli sme do vnútra a počuli sme ako sa hádajú moji a Miguelovi rodičia. „Ja som vedela že z Mii nič dobre nevyrastie !“ povedala Miguelova mama a vtedy mi došlo že to vedia. Hneď sa mi pustili slzy s očí. Miguel si ma všimol a hneď ma objal aj ja som ho objala. Vošli sme do obývačky a zbadala som tam kufre. Keď si nás všimli nastalo ticho , raz pozerali na mňa a potom na Miguela.

„Tak ktorý začne?“ prerušila ticho moja mama. „No tak pusti ju. To je taká napichaná že nevládze ani sama stáť?“ povedal nahnevaný Miguelov otec. Teraz som už začala plakať. Miguel chcel niečo povedať ale moja mama ho prerušila. „Tak počúvam Mia čo to má znamenať?!“  

Povedala mama a hodila po mne fotky. Ja som pustila Miguela a podišla som bližšie ku nej a nadýchla som sa. „A čo chceš počuť , aký je to pocit?“ „Nebuď drzá!“ povedala a dala mi facku. V tej sekunde som spadla na kolená na fotky. „Dúfam že som ťa prebrala a že mi povieš prečo!“ Chytila som do ruky jednu fotku a pozrela sa na ňu. Potom som pozrela na otca ktorému sa leskli v očiach slzy pozrela som sa mu priamo do očí a bola v nich ľútosť a nechápala som prečo mal by byť na mňa nahnevaný. Potom som sa pozrela na mamu ktorej nebolo nič z jej oči sičala iba nenávisť a zlosť. Postavila som sa o pozrela sa na Miguela ktorý mal tiež slzy v očiach.

„Miguel musíme sa porozprávať o samote.“ „Môžete ísť do mojej pracovne.“ Odišli do vedľajšej izby. „Mia kto ťa na to nahovoril?“ opýtal sa otec pokojne. Trochu ma to upokojilo. „ Kto predsa ten v druhej izbe.!“ Povedala mama. „Dosť! To nie je pravda!“ skríkla som. „prečo klameš?“ „ja neklamem mama! Miguel ma len chránil. Nebiť jeho tak už nie som medzi živými. On jediný mi chce pomôcť!“ „A ako tým že ti to pomáha užívať?!“ „Prestaň už s tým je to len a len moja vina. Miguel s tým nič nemá. On vám to chcel povedať ale ja som mu v tom zabránila lebo som vedela že budeš všetko zhadzovať na neho! Nikto ma nenútil a ani ma na to nenahovoril. Ja sama som to chcela!“ Hovorila som zo slzami v očiach a ked som dohovorila tak začali stekať po tvári. „Ale prečo Mia?“ ozval sa otec chytil ma za ruku a stisol mi ju. „Chceš naozaj počuť pravdu?“ stisk som mu opätovala.

„ACH prestaňte sa tu správať ako keby sa nič nestalo!“ húkala mama a odsunula nás od seba. Pozrela som na ňu mrsko. „OK, prvý dôvod je škola! Nevieš aké to ked ideš po chodbe a každý po tebe pozerá ako na vraha a šepká si ako chodíš , hovoríš čo máš oblečené. Si bez kamarátov a nemáš sa komu vyrozprávať. Kebyže nie je so mnou Miguel tak by som nemala už vážne nikoho!“

„Ale to k vôli takej hlúposti?“ „NIE je tu ešte jeden ten hlavný dôvod. A ked si myslíš že je to hlúposť tak prosím.“

Do izby vošiel Miguel s rodičmi. No to ma neodradilo práve naopak.    

„Ten hlavný ,najdôležitejší a hlavne bolestivý dôvod si ty mama!“ „JA?“ „Počúvaj ma aspoň raz v živote mama! Ty si neuvedomuješ aké bolo a je pre mňa vyrastať bez matky. Ked si dala prednosť práci  a mňa si si nevšímala. Ked som len chcela 5 minút tvojho času aby si sa mi venovala. A ked si mi ho už venovala tak nie pre to aby si ma pochválila a ale aby si ma zbuzerovala. Všímala si si na mne len tie zlé veci! Potrebovala som rady objatie a povzbudenie ktoré mi môže dať len MAMA! Potrebovala som lásku ktorú mi nemôže dať nikto iný len ty! Si len človek ktorý ma porodil ale matkou si mi nikdy nebola ,nie si a ani nikdy nebudeš!“ posledné slova som povedala šepotom. „A teraz ked sa dozvieš že drogujem tak sa správaš ako mama?!“ Vydýchla som a pozrela som sa na ňu. Dúfala som že si to uvedomí a že jej stečie aspoň jedna slza ľútosti no nič!

„Uľavilo sa ti?“ opýtala sa ma ako keby bola cudzí človek.

Rozplakala som sa ešte viac a nevedela som sa upokojiť.  „áno! Ani ne-nevie-š ako by som-m si pri-priala takú mat-ku akoma Mi-gu-guel!“ povedala som cez vzlyky a pozrela sa na Miguelovu mamu ktorá plakala. Podišla ku mne a objala ma . prekvapilo ma to a veľmi ale dúfala som že mi odpustila a že sa na mňa nehnevá.

„Zajtra po škole odlietaš do Londýna všetko je vybavené. Späť môžeš hocikde len nie tu je mi to jedno!“ povedala mama a odišla hore schodmi a buchla dverami.

„Môžeš ostať na noc u nás“ povedal Miguelov otec. „To nemôžem už som vám spravila dosť problémov.“  „Miguel nám všetko povedal a počuli sme aj teba. Nehneváme sa ani na Miguela a ani na teba Mia.“ Trošku sa pousmiala a pohladila ma po tvári. Zase som sa rozplakala a silno ju objala. Potom som sa pozrela na otca. „Ocko ja..“ „Nič nehovor Mia.“ „Odpustíš mi?“ „ja so ti odpustil hned ako som sa to dozvedel.“ Prišiel ku mne a ja som sa mu hodila okolo krku. Len tak sme tam stáli. Potom som sa odtiahla a otec ma pobozkal na čelo. Podišla som ku Miguelovi a aj jeho som objala. „Ďakujem ti braček.“ Počula som ako môj otec ďakuje Miguelovmu otcovi. „to je samozrejmosť.“ Usmial sa.

„Tak dobre idem sa pobaliť.“ Miguelovi rodičia odišli a a Miguel ostal aby mi pomohol. „Kedy mi odchádza lietadlo?“ „Lietadlo nám odchádza o 2 poobede.“ Povedal Miguel. „Nám?“  „áno letím s tebou!“ usmial sa a ja som ho zase objala.

„Tak chod sa pobaliť krabice máš v izbe. Ja pripravím aj moje auto lebo do Miguelovho auta sa všetko nezmestí.“

„Ďakujem Ocko!“ povedala som a vyšli sme hore.